„Čo ak sa ten strop preborí, a zomrieme?“ Pomyslí si, polohovateľné sedadlo vo vodorovnej polohe, a vzápätí si povie, „Veď som tu s K, tak no a čo? Zomrieme spolu.“
Strop je zo sadry a pripomína kvaple, všetko ostatné v jaskyni je zo soli. Himalájskej, poľskej, z Mŕtveho mora. Kryštalickej, sypkej, svetlosivej, ružovej a bielej. Zem je vysypaná soľou, voda steká po soľných hrudkách. Hračky pre deti, čo sem chodia inhalovať, sú obalené soľou a vyzerajú ako vianočné darčeky zabudnuté za polárnym kruhom. Privíta nás pani neurčitého veku s dobrými vlasmi (kvapka rozmarínu po umytí, dozvedeli sme sa neskôr). Dýchame zhlboka, na perách cítim po chvíľke slané kryštály. Vyzlečiem sa do tielka, nech tú soľ dýcha aj koža. Sem by mal zavítať kráľ z rozprávky soľ nad zlato v okamihu totálnej deprivácie. Všemožné účinky soli na zdravie si nájdete ľahko. Podľa Richarda Rudda (autor systému génových kľúčov, Gene Keys) je soľ to médium, ktoré rozpúšťa, a jedného dňa rozpustí ľudské ťažoby. Možno preto po náročnom dni a v strese siahame po lupienkoch a slaných orieškoch.
Trochu sa v jaskyni rozprávame, o číslach – tá pani je čistá trojka, to zatiaľ nevieme. Hovorím o tom, že chcem rozumieť mužom. (Keď nastupujem do autobusu, vždy sa pozriem na šoféra, jeho predlaktia formované otáčaním veľkého volantu, a pozdravím sa. V Belgicku sa to robí – Bonjour. Občas sa šofér ukáže byť šoférka, rodové stereotypy padajú.)
Veľkú časť pobytu v jaskyni mlčky ležíme, a zhlboka dýchame. Je tu príjemná teplota, pri ktorej sa dá byť v tričku aj pulóvri, a atmosféra jaskyne, kde možno zostúpiť do hlbín seba a je to dobrovoľné a pokojné. (Nie ako voľný pád do králičej nory).
Vyhradený čas je rýchlo preč, pani nás príde zavolať. V uvítacej miestnosti si dáme pohár vody, obzrieme a dokúpime niečo z doplnkového sortimentu: voňavé oleje, doplnky výživy, sviečky. Klasika. Pani nám chce predať niečo na neduhy, naučená na klientelu, čo si sem chodí liečiť rôzne ťažkosti. Chcem si vybrať podľa intuície, vône. Napokon je to citrónový olej a tinktúra z kotvičníka.
„Čistá trojka (už to vieme) ti predá hocičo, hocičo ti šplechne, či chceš, či nechceš.“ Dozvieme sa, že má 77 rokov, jasné oči, vystretá postava, a tie vlasy…robí skvelú reklamu svojmu podniku.
Ocitneme sa vonku, v chladnom vzduchu, ostrom vetre a slnku. „Milujem všetky prechody sezón – z jari do leta, z jesene do zimy…“ Hej, aj ja. Ten najnáročnejší je asi zo zimy do jari, mámenie, zvádzanie svetlom a striedaním teplôt. Najpokojnejší je hádam ten z leta do jesene. Hoci, keby sme si mali vybrať jednu sezónu, väčšina by volila jar. Nie všetci. Určite nie – všetci.
Stará dedina Lamač je jedna ulica, ktorá stúpa kolmo k vŕškom Karpát, okolo nej vyrástlo sídlisko. Na západ je krajina otvorená a rovná, hranicu s Rakúskom tvorí rieka Morava. Za jasných dní však vidno aj prvé kopce Álp. V Lamači nie je žiadna hipster kaviareň, ani vychytená reštaurácia. Paneláky lemujú zvažujúcu sa cestu v dvoch radoch, na konci jedného radu sa nachádza soľná jaskyňa. Otvorili ju v roku 2005. V architektúre tejto štvrte osemdesiate koketujú s deväťdesiatymi. Sedemdesiatky sa tomu blahosklonne prizerajú. Je piatok, koniec februára, deň otvorený dobrodružstvu. Kľukatými cestami popod les a zachádzkou okolo sklárskej dielne prídeme neveľkému obchodnému centru, aké nájdete v ktoromkoľvek meste východného bloku. Mozaiky, fontána, nízke, hranaté budovy, brut-krásne.
„Aha, aha, kaviareň, a pekáreň!“ Osie hniezdo, oškvarkový pagáč, káva a k nej miska škorice. Rozprávame sa o číslach. O energii 3 a 7. Na tento kúsok námestia v tejto chvíli slnko nesvieti, sedíme zamotané v deke, a pozeráme, ako si obyvatelia v ten posledný piatok vo februári chodia do pekárne a susedného obchodu po dobroty na víkend. Oči sa mi stretnú s nezábudkovými očami okoloidúcej.
„Vieš, kto to je?“
„Nie.“
„Tá herečka.“
„Aha.“
Presunieme sa na lavičku na slnku, keď mu nastavím tvár, cítim jeho silu. Socha čítajúcej dievčiny je vydareným kúskom, obklopená borovicami. Mimo vychodených chodníkov čakajú prekvapenia.
Soľ. Citrón. Škorica. Sedmička a trojka.
Trojky sú mentori a učitelia. Keď sú v tom pozitívnom. Keď sú v negatívnom, celý život študujú, ale boja sa postaviť pred ľudí a odovzdať im múdrosť, ktorú v sebe majú. Chcú stáť na pódiu, túžia po uznaní. Ak ho nedostanú, môžu byť veľmi smutní. Majú v sebe niečo detské a preto si veľmi s deťmi rozumejú. Ale detský môže znamenať aj škriepny, urážlivý, tvrdohlavý.
Sedmička… to sú nomádske duše, ľudia, ktorí sa presúvajú z miesta na miesto. Ako to je: nikde nie som doma, alebo všade som doma? Je to pohyb, objavovanie, chodiť po kľukatých cestách, neprebádaných trasách. Poďme sa stratiť a nájsť. Tieňová strana je – dávať nevyžiadané rady. Sedmička je duchovný učiteľ, len potrebuje uznať svoju autoritu sprievodcu, a odovzdať ju tým, čo ju chcú dobrovoľne prijať. Sedmička je nabitá sexualitou, v tieňovej energie bojuje a ničí, v svetelnej energii inšpiruje a vedie.
Nabudúce… Žeby päťka a osmička?
