„Nemusíš robiť všetko sama,“ hovorí pokojným a pevným hlasom. Moja nová spolupracovníčka. Spoločne sme pripravili prezentáciu knihy. Volá sa Katarína a popularita tohto mena na Slovensku naprieč generáciami je pre mňa nepochopiteľná. Učím od tejto mladej, dôverujúcej a dôveryhodnej duše. Alebo, lepšie povedané, odnaučujem sa hlboko zakorenený vzorec, podľa ktorého si istá časť mňa myslí, že si zaslúžim ťažšiu cestu a trest za to, že som, kto som.
Syndróm podvodníka. Celkom normálne, uznali ženy na networkingovom stretnutí pri káve.
Kniha Balón je na svete. Výsledok viac než ročnej práce spolu s Andreou Klimo a niekoľkými ďalšími ľuďmi. Obrovská podpora mnohých. Elegantná, ukrýva príbeh, ktorý som napísala už pred nejakým časom. Vychádza z inšpirácie a pozorovania mojej dcéry a jej kamarátok, ktoré vyrastali na bruselských predmestiach. Balón zároveň predstavuje tenkú hranicu medzi fyzickým a duchovným svetom, medzi realitou a tajomstvom. Ich vzájomné prepojenie.
„Si človek, robíš chyby,“ hovorí Peter Crone vo videu, a vyzerá pritom ako niekto, kto nikdy neurobí žiadnu chybu. No verím mu, keď hovorí, že ich robí. Cítim veľkú úľavu, keď ho počúvam. Nie je potrebné byť dokonalý, nikdy neurobiť chybu, tráviť kvantá času maskovaním nedostatkov a strachom z omylov, bojovať proti kritike, obávať sa súdov. (Desiatky rokov sa jeden fragment mojej bytosti venoval presne tomuto.) Keď ho prijmem za svoj, energia sa okamžite zmení a vibrácia sa dvíha, v nej tancujú neprebádané možnosti a sloboda. Sme súčasťou vibračnej reality a jej zákonov. Zákon zrkadiel, často nazývaný aj zákon príťažlivosti: Naša realita presne odráža vibračný signál, ktorý vysielame. (Niekedy sme chytení do siete kolektívnej drámy, ako v časoch vojen, katastrof.)
Cibuľa, ktorú šúpeme, je nekonečná, ako raz povedala moja učiteľka jogy.
Kráčam rodnou Bratislavou a vidím ju akoby prvýkrát. Zmenila som sa. Zmenila sa. Dunaj stále majestátne preteká mestom, oddeľujúc staré centrum, rozprestreté na kopcoch a vŕškoch, od Panónskej nížiny a novších častí na pravom brehu. Kaviarne sú úžasné, prekvapivé, pravdepodobne tento biznis pozdvihli Ukrajinci, ktorí tu našli útočisko. Niektoré mi pripomínajú Kyjev pred vojnou – to úžasné mesto s ešte širším Dneprom.
Prijímam paradox. To, čo kedysi bolo najchudobnejšou stredovekou časťou Bratislavy, domovom rybárov a malých obchodníkov, štvrť známa svojimi nevestincami, sa teraz mení na tú najluxusnejšiu v širokom okolí. Developeri odvádzajú precíznu prácu, snažiac sa zachovať čo najviac dávnej pamäti. Komunistický režim nechal Vydricu a Zuckermandel upadnúť a potom ju zbúral, spolu s dvoma synagógami. Pomsta v maske „rozvoj“. Ľudí nemeckej menšiny vyhnali z mesta. Židovská populácia sa takmer vytratila, z hŕstky tých, čo prežili vojnu, utiekli mnohí cez železnú oponu alebo emigrovali do Izraela.
Učím sa prijímať svoje mesto v jeho celistvosti – s jazvami, ranami, pochybnosťami, ale aj s jeho hrdosťou. Pozerať hore, pozerať cez.
Rovnováha. Prijímať radosť aj bolesť ako súčasť cesty. Učiť sa kráčať ľahšie, dýchať hlboko a vedome.
foto z priestoru, kde sme vypustili Balón do sveta: https://knihznica.sk/
