Ďalšia zmena sezón, nový cyklus. Vytrvalé dažde a zamračená obloha predĺžili život jarným kvetom – pivónie kvitli aspoň o mesiac dlhšie. Zrazu udreli horúčavy, mláky, otepleli, hortenzie majú mimoriadne veľké kvety, vlhké teplo im robí dobre.
Dnes priniesli na úrad urnu s pozostatkami mladého muža, do ktorého na stavbe, kde pracoval, zacúval kamión. jeden fyzický život uzavretý v ťažkej nádobe odovzdaný v plátenej taške. Sme krehkí. Vieme to, a aj preto máme vo výbave strach. Zároveň sme silní, čo tiež vieme, ale tiež sa bojíme uveriť, že to tak naozaj je.
Na sociálnych sieťach vyskočí post o tom, ako dvesto ľudí odhodilo mobily a spolu v priestore kostola (asi odsväteného) kreslili, debatovali, písali. V Amsterdame. Akurát, že sa o tomto zjavne revolučnom čine dozvedám z – mobilu. Pred pár desiatkami žili všetci bez neustáleho kontrolovania a sledovania niekoľkých kanálov v telefóne, tak asi je to možné a nevyžaduje si to nijaké hrdinstvo. Digitálna diktatúra si berie stále viac priestoru a pozornosti, uzurpuje, čo sa dá. To prepojenie, ktoré umožňuje, pravdaže, je čarovné. Mosty medzi Bruselom, Prahou, Antverpami, Bratislavou a ďalšími miestami, sú darom. Dualita časopriestoru. A všetko je aj tak vzťah – s, medzi, k. Ktorékoľvek použijem spojky a predložky, či ide o energiu príťažlivosti alebo práve naopak, vždy je to vzťah. Tá najuniverzálnejšia potreba je potreba byť prijatí. Úplné prijatie seba je sloboda. Akurát, že sme sa takmer všetci ako malí naučili vytesniť, odmietnuť časti seba, aby sme sa mohli začleniť do svojej „skupiny“. Tam sa začína kolotoč, o ktorom už mnohí vieme, alebo aspoň tušíme:
Nedokážem sa akceptovať v úplnosti, respektíve, ani netuším, že veľké partie mojej bytosti existujú, čakajú v tôni na prijatie, a tak márne pýtam, hľadám úplné prijatie u druhých. Tí druhí by mi ho aj dali, keby som si ho dala sama, a keby oni sami nemali vytesnené veľké časti seba. Kolotoč očarenie – vytriezvenie – sklamanie – potlačenie – odmietnutie – znovu očarenie. Vozíme sa. Niekto nám kúpil lístok na nekonečnú jazdu dokola. Na koni s dúhovou hrivou, alebo na starobylom lietadle, v autíčku, v labuti. Melódia hrá, opantáva, a my sa vrtíme.
Vzrušujúci čas, keď si uvedomíme, že nemusíme. Tranz kolotoča je dobrovoľný. Vieme ho spomaliť natoľko, aby sme vystúpili. V plnej rýchlosti to nejde, odstredivá sila by nás odhodila do kríkov, a znova by sme v bolesti zabudli, prečo sme z neho vlastne chceli zliezť. V joge sa dukha, bolesť, považuje za jednu z prekážok napredovania, klesha. Zároveň, na cestu vedomého žitia nás rovnako dobre vie dostať inšpirácia ako zúfalstvo. Okej, dajme tomu, že som z kolotoču šikovne vyskočila, oprášila si kolená, chvíľu počkala, kým sa aj hlava prestane vrtieť. A môžem sa vydať ktorýmkoľvek smerom. Už to nie je predpísaná dráha – v koliesku. Kolotoč je len jedna možná metafora. Známy je aj príklad nekonečnej cibule; niektoré vrstvy sa uvoľňujú celkom ľahko, iné bolia ukrutne.
Joga pre mňa už nie je well-being – feel-good praktika, je to ponuka vnímať a prijať všetko ako aspekt vedomia. Jeden indický učiteľ začal ateliér jogy vetou: Mňa tie asány až tak nezaujímajú, zacvičte si, čo vás láka a urobí vám v danej chvíli dobre. Podstata jogy je inde. Ale potrebujeme ich cvičiť, tie asány. Aj vďaka nim sa v tele otvára priestor, dych je plný, spoznávame vrstvy svojej bytosti. Včera som pri shiatsu masáži ležala v pozícii dieťaťa, Tatiana na mne, lakte zaborené do dvoch bolestivých bodov panvy. Obe zhlboka dýchame. Bolesť je kamarátka. Vnímaním bolesti sa vymaňujeme z utrpenia, nie naopak. Hoci celý západný svet medicíny aj zábavy sme vybudovali tak, aby bolesť potláčal, vytesnil. Dobrá kamoška je to, vyhodíš ju dvermi, vráti sa oknom. Dobrovoľne alebo nie, potrebujeme cítiť – všetko.
A prestať sa hrať na rozdiely v hodnote a hierarchie. Namiesto múrov a valov vnímať dvere, ktoré možno otvoriť, a pokojne aj znova zavrieť. Spojiť sa svojou silou, oboma pólmi, mužským aj ženským. Pozerám sa na ženy, ktoré sa naučili uspieť v aréne vytvorenej mužmi, používajú mužské metódy, taktiky a stratégie, a vidím, ako to ich duši nerobí dobre. A pozerám sa na mužov, ktorí sa musia hrdinsky obrniť a predstierať silu, ktorú necítia, aby sa potom niekde v samote zrútili do seba a našli to chlapča, čo má strach. To všetko je v poriadku, to všetko sú príležitosti k zobudeniu.
Muž kŕmi holuby. Je obalený vrstvami špiny a handier a spáva na rušných zastávkach uprostred hluku Ixelles. Keď je chladno a veterno, v závetrí vstupných dvier do honosných domov. Zjav, aký v stredoveku asi patril medzi bežné. Holuby lietajú okolo neho, sadajú mu na hlavu a ramená. Neodpudzuje ich. Tento človek je rovnako nekonečný potenciál ako, povedzme, veľvyslanec niektorej krajiny. A, áno, aj ja sa hrdím svojimi úspechmi a považujem ich za hodnotu, ale je fajn si pripomenúť, že faktory ako okolnosti, prostredie, zohrávajú veľkú rolu. Dickensov príbeh Princ a žobrák so zámenou postáv ma fascinoval už v detstve.
Antagonizmus, pseudo-mocenské hry, naháňanie nepriateľov a riešenie problémov sú návykové, a zaujímavé koncepty. Nebudú sa opúšťať ľahko. Mnohí máme navyše predstavu, že alternatívou je nudné líhanie baránka s levom ako to zobrazujú prospekty jehovistov. Hm. Zatiaľ toto nehrozí. Vydať sa na cestu prijatia seba, dobrovoľne sa nechať spustiť do králičej nory (voľný pád, drsné pristátie, Alica), je vystúpením z narcisistickej ľútosti, osudovosti a namáhavej seba-konštrukcie. Uistenie – nuda to nebude. A nenastane žiadne mierové klišé. Nemá to nič spoločné so slniečkovaním. Je to hlboký nádych a uvedomenie, že to, čo je, je. Nedeje sa to tam vonku, a nedeje sa to mne. Ono to je. A vo vzťahu – reakcii – prijatí – nadobúdam slobodu. Ktorá tu vždy je.
Veľmi veľa konceptov a uhlov pohľadu pritom padne (to sú tie múry). A nie, to nie Hitler a jeho prisluhovači, to my. To sme vytvorili my, to je náš tieň. To dokážeme kedykoľvek znova zopakovať. Postaviť lágre, vysoké ploty, v tom sme šikovní. Kto sa ocitne za ich múrmi, je to jedno. Lebo aj vytvorenie ďalšie konceptu zlosyn – obeť je pasca.
Potreba sadnúť si svojím diskomfortom. Tu je mobil na prekážku, poskytuje veľmi ľahkú výhybku. Meditácia je zásadná. A nielen tá spontánna, ako pohľad na horizont, beh a zvuk dychu vo vlastných ušiach, prechádzka v lese. Nie, ozaj meditácia, sadnúť, a počúvať, čo kričí, keď nastane ticho.
Margot Vanderstraeten: Mazl Tov. Čítam ju v origináli, v holandčine. Jupí.
Podcast Know Thyself. Vďaka, André.
Teal Swan.
A my všetci.
