Katarína Varsiková

Priskoro, pričasto, priveľa

Inšpirované víkendom jogy vo Waulsort v októbri, hoci všetko, čo má zostať v bezpečí jeho kruhu, v ňom aj zostáva. Fotka je z arboretum Wespelaar.

Kukučie hniezdo stojí vo svahu nad riekou, postavil ho Michel so svojimi synmi. Dom je veľkorysý v priestore, zároveň plný vecí, ktoré tu dostali x-tú šancu, a tie mu dodávajú atmosféru histórie, príbehov, prepojení v čase. Milujem veľké sčerneté zrkadlo v kúpeľni, ktoré v prítmí ponúka mäkký odraz. Z okien vidno zalesnený hrebeň kopcov na druhom brehu rieky, strechy domov, veže kostolov, vlajky na starom cintoríne. Nie je to bežná dedina, kedysi tu bolo zámožné letovisko priemyselníkov, mnohé domy sú honosné vily z prelomu 19. a 20. storočia.

Som dosť….

Vraj 9 z 10 žien v terapii trpí syndrómom, že nie sú a nerobia dosť. A približne 6 z 10 mužov. Myslím si, že toto presvedčenie ovláda rovnako mužov a ženy, len muži to o niečo lepšie zvládajú sústredením sa na výkony. Akékoľvek. Okrem tých, ktorí mi kedy tvrdili, že im nedávam dosť, nie som dosť, je veľa tých, čo mi hovoria presný opak. Obdivujem, čo všetko robíš a dokážeš…  Vtip je v tom, že nech mi vraví kto čo chce, nič to nezmení na mojom vnútornom presvedčení. Jediná bytosť, ktorá potrebuje uveriť, že je dosť… som ja. A každý z nás.

Zdravie

Holistické, hlboké zdravie nie je absencia diagnózy. Navyše, v dnešnom rozvinutom systéme sa diagnóza asi nájde pre každého. Zdravie je proces, neustály pohyb. Okrem toho má mnohé vrstvy; fyzické, emocionálne, vzťahové a duchovné zdravie spoluvytvárajú harmóniu. V joge sa o chorobe hovorí ako o prekážke, klesha. A zároveň ako o príležitosti poznania. Bolesť je vždy učiteľka. Bolesť hovorí o tom, kde ubrať na tlaku a priliať poriadnu dávku lásky k sebe, nehy, uvoľnenia. V asánach to platí rovnako ako vo všetkom, v práci a vo vzťahoch.

V kukučom hniezde dominuje sýta červená, farba života, vitality, prvej čakry. Pozorovaním koreňovej čakry a energie v piatok aj začneme. Postavím sa na podložku a robím to, čo vo mne vyvoláva radosť, dáva mi zmysel. Aj v tom sú pochybnosti – je to dobre zostavená zostava? Dáva logiku to, čo hovorím? Lula mi v jednej chvíli povie, že rozprávam ako Joey v Priateľoch. Relaxáciu preruší smiech. Smiech oslobodzuje, je rečou srdca.

Čo s tým? Ako dosiahnuť to, že budem dosť sama sebe? Navyše, istá miera sebakritiky je posúvajúca, motivačná. Tak to tak nechám. Je okej cítiť sa niekedy nie dosť, pokiaľ ma tento pocit nevláči po bahne depresie a úzkosti.

Je nás šesť, dáme si za víkend päť zostáv s meditáciou. Veľa káv, čajov, smiechu, trochu vína, zopár prechádzok, celkom dosť jedla. Žiaden ritrít s odvykaním a sebazaprením to nie je. Navyše, navzájom sa dobre poznáme. Chýbajú nám Jitka a Martina, ktoré ochoreli a nemohli prísť. Aj to potrebujem prijať, spracovať. 

Ako je to s tým hlbokým zdravím? Nekonečný proces. Emocionálne zdravie cez dovoliť si cítiť. Fyzické zdravie cez rituály, životosprávu, a uznanie toho, že telo rozpráva. Psychické zdravie a dovoliť si vnímať slobodne pomedzi všetky možné filtre. Zdravie autentických vzťahov  – zdravé hranice, úprimnosť, ochota počúvať, dovoliť všetkým byť samými sebou, a nie vždy na vrchole svojho potenciálu. Spirituálne zdravie je vedomím prepojenia všetkého so všetkým.

V nedeľu večer za tmy zaparkujeme verné staré Clio a vyložíme veci. Unavené, ale ja som šťastná. A to napriek roztrhnutému väzu, ktorý sa dlho hojí, a, úprimne, nakladala som si viac, ako bolo zdravé. Niekde v hĺbke svojej bytosti v tejto chvíli viem, že som dosť a to dosť nepredstavuje žiaden limit a načisto vylučuje bezchybnosť a dokonalosť. Snaha o dokonalosť je ďalší z mechanizmov, akými nás vnútorné zranené dieťa chce uchovať v bezpečí. Detektív Phillipe  Marlow hovorí, že keď ti niekto mieri na hlavu revolverom, je ti jedno, či mal ťažké detstvo. Tak si na tu hlavu nemierme sami.

Cesta

Položartom si niekedy vravím: Som ja teda pekná pozvánka na jogu! Odkedy som sa pustila na túto cestu, prišla som o všetky istoty. Na začiatku som mala k dispozícii dom, dve autá, slobodu robiť si s časom, čo chcem. Partnera, ktorý mi poskytoval útočisko a ochranu. Teraz, s jedným starým zdedeným autom, ktoré až tak nepotrebujem, ale je to skvelý kamarát na výlety za mesto, žonglujem s peniazmi a časom. Väčšinu dní pohltí „džob“, práca na uživenie, a joga, písanie, preklady, a hlavne to vitálne, nutné ničnerobenie, sa odohrávajú vo vzácnych štrbinách. Nákupy, účty, opravy a všetky tie ďalšie triviálnosti riešim sama a niekedy stojím pod schodmi a hovorím si, keby tak niekto vzal tie tašky hore a spýtal sa ma, aký som mala deň. Jeden za druhým odškrtávam ľudí, ktorých som pustila blízko a… bez súdenia, nebol to dobrý nápad. Dane z naivity, proces učenia a sebapoznania. Je možné, že až teraz si naozaj pripustím, že som si nevedela dovoliť hnevať sa? Základnú emóciu, ktorú máme vo výbave na prežitie a vytvorenie zdravých vzťahoch, takmer nepoznám?

Tie víkendy jogy, keď máme odrazu čas a dôverný priestor na rozhovory, prinášajú aha-okamihy. Už nejaký čas som o tom odstrihnutí od hnevu vedela, len som netušila, čo s tým. Skúšala som to schovať a do police som zrelá a hnev spracúvam a premieňam na vyššie emócie. Blbosť. Niekedy sa skrátka treba nasrať a dať to najavo. Cez víkend mi to osvetlila jedna z nás, osoba, ktorá má skúsenosť práce s deťmi. Deti, ktoré sú v detstve vystavené fackám, hlavne opakovane, sa často od hnevu odstrihnú. Facky prichádzajú ako prekvapenie, bolesť, narušenie intímneho priestoru, a to od ľudí, ktorí sú nám najbližší. Tá najjednoduchšia a najpresnejšia definícia reziduálnej traumy je: priskoro, pričasto, priveľa. V útlom detstve závisíme úplne od našich opatrovateľov. Zážitky v kategórii „priveľa, pričasto, priskoro“, sa zasúvajú hlboko do nevedomia, a neskôr potom vyliezajú von vo vzťahoch (čím bližší a intímnejší, tým viac sa zasunuté bolesti pokúšajú dostať na svetlo). Mechanizmy prežitia, aké sme si vytvorili presne na to – na prežitie. Facka je natoľko prekvapivá a narúšajúca územie, že mechanizmus prežitia zväčša upevní stav zmrazenia. A ten pretrvá, hoci facky si už dospelí medzi sebou štandardne nedávajú. V situáciách, keď zacítim, že ten druhý by sa mohol nahnevať (a teda mi vraziť), urobím všetko, aby som mu vyhovela, a facke sa vyhla, a keď ani to nepomôže, zmrznem. A v zásade o tom ani neviem. Lepšie povedané, je to také to – neviem, že viem.

Rola terapeuta a učiteľa

Joga aspekt psychoterapie neponúka. Ponúka staré, mystické texty, ktoré nabádajú k meditácii a rozjímaniu, ale psychologické rany neošetrí. Mnohí to nevieme, vstávame z podložky v tom nádhernom stave uvoľnenia a prepojenia, ale ten zväčša doznie, keď otvoríme dvere na ulicu alebo dvere do bytu. Výborný terapeut dokáže k tým ranným fackám bezpečne odprevadiť, a previesť človeka cez štádium hnevu (napríklad na tých, čo tie facky rozdali, alebo tých, čo zneužili stav zmrznutia), avšak, všetci sme doráňaní a do istej miery nevedomí, takže obviňovať sa navzájom nič nezahojí. Lenže aj terapeuti majú svoje agendy a zranenia a strachy, a tak sa napokon potrebujeme dostať k tej najvyššej autorite hojenia: k svojej vnútornej múdrosti, liečiteľovi, intuícii. Joga pripravuje terén – dychom najmä, a meditáciou.

Každá situácia je príležitosť na hojenie – emocionálnych zranení. Fyzické zranenia sú často ich zrkadlami. S niektorými ľuďmi sa naše bolesti dotýkajú natoľko, že udržať vzťah živý je možné len vedomým rozhodnutím. Inak je zdravšie a lepšie vzdialiť sa.

A ak teda robím bilanciu, o čo som na ceste sem prišla, tak na druhej strane váh je to všetko, čo som získala: ľahkosť, bezpečie v sebe (v procese), schopnosť rozlíšiť intuíciu od ilúzie (nie vždy), vyberať si a vytvárať si to, čo potrebujem, a dôveru vo svoju silu. Napríklad, tá podprahová, nejasná úzkosť, neistota, ktoré ma desaťročia sprevádzali napriek zdanlivej istote a pohodliu, tie sú preč. A je to oslobodenie. Ako okovy, o ktorých som ani nevedela, že ich vlečiem za sebou, a zrazu povolili.

S vďakou všetkým, kto so mnou kráčajú na tejto ceste a prijímajú ma takú, aká som.  Učia ma takto prijať samu seba. A toto si vieme dať navzájom.

O autorke Všetky Články

Avatar photo

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.