Zabrzdila som tesne pri obrubníku na čerpacej stanici, štrajchla koleso, ale zvládla som to s bravúrou novopečenej vodičky, vyskočila som z auta v letných šatách natankovať, a človek na pumpe mi hovorí, Dávajte na seba pozor, pani, bola by vás škoda.
Nejako mi tá scénka uviazla v mysli, no nijako som sa vtedy nezamyslela , prečo by ma bola škoda. Asi som predpokladala, že preto, lebo „nevyzerám najhoršie“, pritom ani tejto vete somnikdy neverila. A už vôbec mi neskrslo, že by som mohla mať aj inú hodnotu ako výzor. A aj mi to pripadalo normálne.
Občas sa mi vynorí spomienka na časy, keď som jedla prevažne ryžové sucháre, dnes sa tomu usmievam.
Jedla som ryžové sucháre, figy, kozí syr a arašidy, pila som kávu a červené víno. A vodu s citrónom. Toto boli bezpečné potraviny, všetko ostatné podozrivé a potenciálne škodlivé. Trvalo to roky a zdalo sa mi to celkom v poriadku a normálne. Keď sa mi napokon zlomil zub a sedela som trasúc sa strachom a zimou na schodoch v dome vo Woluwe St. Pierre, nepoznala som žiadneho zubára, a vlastne som nevedela, čoho sa bojím. Zub mi opravil mladý ryšavý doktor, s ktorým som sa dorozumela lámanou francúzštinou pretkanou angličtinou a pri rozhovore sa mi pozeral na nohy, čo sa mi zdalo trochu čudné, keďže som za ním prišla kvôli zubom.
Pamätám si, ako som sa zľakla listujúc v časopise o životnom štýle v časoch, keď asi mali svoj vrchol, a kopili sa v našom bratislavskom byte. Narazila som na článok „sun-scared“. Nastala éra fóbie, sun-blokov, sarongov, panického hľadania tieňa. Odjakživa som cítila, že mi koža niečo hovorí, nevedela som vtedy veľa o symbolike, o tom, že koža je orgánom ochrany a spätá s dychom. Úzkosť zhoršovala chronickú kondíciu zapálených močových ciest, no ani to mi nedávalo žiadnu spojitosť.
Červené víno, seriály, ak treba, dá sa prišupnúť nejaké prírodné rastlinné upokojovadlo. Numbing, slumbering, utlmiť, vyhnúť sa, uspať.
Spontánne nástroje hojenia si vždy cestu nájdu, sú súčasťou inteligencie, ktorá presahuje strachom riadenú myseľ, sú tu s nami od nepamäti. Dlhé prechádzky, hľadenie do plameňov, a, áno, aj hlboké nádychy, bosé nohy v tráve, hudba, voda, a ďalšie.
Pamätám si, keď som vyšla z miestnosti v prvý deň učiteľského výcviku jogy, a snažila som sa svojmu manželovi sprostredkovať ten pocit: pocit si pamätám, asi to stále neviem dať do slov. Zvláštna únava, nie svalová, nie mentálna. Jasnosť, prítomnosť, pocit zmyslu. To je hádam najbližšie.
Nič sa nikdy nekončí, ako vesmír.
Celkom nedávno som zlupla ďalšiu hrubú vrstvu cibule, a to už po veľa rokoch jogy, meditácie, hľadania autonómie a vnútornej slobody. Uvedomila som si, že som v mnohých vzťahoch operovala vo vzorci „môžete si so mnou robiť, čo chcete“. Naučený vzorec z pôvodnej rodiny, mechanizmus prežitia. Akurát som si ho nalakovala jogínskou povznesenosťou, a úprimne, dával mi aj istú nadradenosť a kvázi moc. A zrazu toho bolo priveľa, vzorec sa nejako dostal do aktívneho vedomia a bola som zrazu ochotná ho „vidieť“. Prišlo na „stanovenie zdravých hraníc“ a „autenticky prejaviť svoje potreby“. Netuším, ako vzniká božské načasovanie, prečo práve teraz. Hej, a zatiaľ mi to veľmi nejde. Moje hranice fungovali dlho v polohách – všetko je otvorené, namontujte sa mi hocikam a „do-not-fck-ing-dare-to-come-any-closer na opačnom konci.
Seba-vyjadrovanie oscilovalo medzi žiadne, stiahnuté hrdlo, priškrtený hlas, alebo ziapem svoje zúfalstvo, koľko mi hlasivky stačia. A písanie do zásuvky. Takže keď potom začnem praktizovať niečo nové, je to nové, ako keď sa učíte novú hru, šport. Chce to trpezlivosť, cvik.
Fascinujúce, ako nás Inteligencia tela do obrovskej miery podporuje vo všetkých rozhodnutiach, hrá s rozdanými kartami veľkú odvážnu hru. Málo jesť? Veľa jesť? Cvičiť do zblázenia alebo vôbec? Priveľa vína? Samé arašidy? Žiaden sex alebo nutkavý sex s takmer hocikým? Ja viem, telo rozpráva, a sú to aj protestné diskurzy.
Otvorená otázka – prečo „nevidíme“, nepustia nás ľahko do tých odľahlých komnát psychiky? Kto, čo nás nepustí? Je veľa teórií, ďakujem všetkým učiteľom, ktorým už neodovzdávam moc, ale nechávam sa nimi inšpirovať. Hovorí sa o vnútornom strážcovi väznice, nie a nie vydať kľúče, lebo veď by potom stratil moc. Prečo ale? Keď je našou súčasťou, a mohol by fungovať pre dobro celku. Hovorí sa o evolučnej sile meniť a pritom zachovávať, čo je vitálne, a to je v poriadku. Je udržovanie reziduálnej traumy vytesnenej do tmavých ciel súčasťou evolúcie? Je to zvyk, pohodlnosť? Aj, ale aj za tým niečo viazne. Toto je povzbudzujúca otázka bez jednoznačnej odpovede a samotné hľadanie interpretácií je fascinujúce.
Teal Swan. Nicole LePera, Deepak Chopra. Ester Hicks. Austrálsky biológ Jeremy Griffith. Inak ten má zaujímavý príklad a ponúka interpretácie z perspektívy svojho odboru. V príklade používa ako metaforu bociana, prvého jedinca, čo sa odvážil odbočiť z naplánovanej trajektórie a vydať sa novým smerom. Tým „púšťa, opúšťa, zrádza“ kŕdeľ. A tu vzniká vzorec hanby, pretože toto sa v skupine neodpúšťa. Preto sa tak ťažko vymaňujú odvážni jedinci z nefavorizovaného prostredia, preto je ich „break-through“ príbehom o obrovskej sile a odvahe. A nie, nerieši sa to sociálny inžinierstvom, nie nebudeme odoberať matkám deti, aby chodili do školy a učili sa návyky väčšiny. Toto nie je cesta.
Planéty, nekonečný priestor, prepájanie, niekto tam o tom niečo vie?
Podľa toho, čomu sa rozhodnem veriť. Ak verím, že som vedomie, ktoré sa v tomto živote manifestuje ako toto telo, myseľ, emócie, aby mohlo prísť k ďalšej expanzii, tak potom je všetko aspektom Jedinosti. Pozrite si posty Nassima Harrameina, sú nádherné. Tento muž je bádateľ bez formálneho vzdelania.
Tá ustráchaná osoba s ryžovými keksami vo vrecku podozrivo študujúca jedálny lístok, tá už tu nie je. Nafúknuté brucho a unavený mechúr sú bledou spomienkou. Omrvinky z ryžových podložiek sa ako stopy úzkosti drobili v aute a na pohovkách, no tie už nie sú.
Všetci si nesieme reziduálne traumy, tí zo „šťastných rodín“ to máme ešte náročnejšie, pretože limitujúce vzorce sú zalakované hrubou vrstvou „správnosti a šťastia“. Potláčanie je obrovská sila. Rovnako ako hanba, ktorá sa vinie dejinami ľudstva. Umožňujú však kontrast a dovidieť na horizont, kde namiesto hanby a potláčania panuje sloboda a autentickosť. A zodpovednosť je tu prirodzená a ľahká ako dych. Tá povestná palica o dvoch koncoch, ak cítim, že toto nechcem, tak potom na druhom konci, logicky, viem, čo chcem.
Keď dôverujem dychu, dôverujem životu.
Všetky tie kopance, ruptúry, ryžové podložky, liečitelia, stáli za to nekonečné putovanie sem. Na všetky situácie a vzťahy, keď som predstierala, zakrývala, potláčala, súdila a obmedzovala, si dávam generálny pardon. Fungujeme pre seba navzájom ako zrkadlo. Nič nie je „tam“, všetko je tu. V každom okamihu prepojenia a uvedomenia si vedomia sme doma, rozpúšťajú sa staré vzorce manipulácie, všetko je prijaté, aj strach, ktorý je tieňovou energiou prvej čakry, tou svetelnou je bezpečie. A… tie tieňové, tmavé plochy a energie sú tie zaujímavé, tvorivé, pozývajúce, tajomné a odhaľujúce. Vyhýbať sa im je načisto hlúpe. Opačný koniec hlúposti je však – múdrosť. Nikdy sa nič nekončí, a preto neexistuje chyba.
Priestor, v ktorom sme všetci prepojení.
Pri úplnom a plnom vedomí vieme o prepojení všetkého so všetkým.
