Prechádzam lesíkom k jazeru. Na to, že sa nachádza na okraji obrovského sídliska, je pomerne čistý, a po letných dažďoch aj svieži, nie unavený. Vynorí sa jazero a v prvý slnečný septembrový víkend pôsobí ako scéna z filmu nakrúteného v osemdesiatych rokoch, alebo možno je to len moja vizuálna spomienka. Poskladám si veci neďaleko skupinky žien v zrelom veku, ktoré tu určite trávia veľa času. Sú opálené do kávova, a viaceré bez horného dielu plaviek. Stoja pri vode, vo vode, s pohárom kofoly či hroznovej limonády v jednej ruke, s cigaretou v druhej, rozprávajú sa o programoch v televízii, o receptoch, o známych. Napĺňajú navonok klišé, čo sa vžilo – najspokojnejších ľudí nájdete na miestnom kúpalisku. Nad jazerom sa týči konštrukcia vysokého napätia, tiež fotogenická tým anti-štýlom, z diaľky sa nesie hlasný pop, sprevádza turnaj v plážovom volejbale. Bufet je a la osemdesiate, tenké plastové poháre, búdka s langošmi, chrumky a čipsy. Milujem kombináciu plávanie – driemanie na slnku – čítanie – letmo spravená fotka – návšteva bufetu a znova dokola. Neďaleko sa zloží mladá žena, vyzlečie sa, z plaviek má tiež len spodok, a prsia jej odvážne odstávajú do priestoru. Tuhé, ako priadne nafúkané lopty. Rovnaký tvar si udržia, keď sa ich nositeľka predkloní, aj keď si ľahne na chrbát. Vtedy pripomínajú kupole byzantského chrámu, alebo kupole prikrývajúce jedlo v hotelovej reštaurácii. Dokonale symetrické, dokonale nemenné. Teraz vidím, že toto by ma nebavilo, tá nemennosť. Potrebujem pohyb. Rovnako ako ma neláka tetovanie, lebo sa poznám, a po čase by som dostala nutkanie vymeniť ho, dať preč, zmeniť za iné. Prsia ostatných žien sú originálne iným spôsobom. Ani dve v páre nie sú celkom rovnaké. V závislosti od postoja, je jedno vyššie ako druhé, alebo sa zvedavo otáča iným smerom, a pri pohybe sa – hýbu. Je to všetko v poriadku. Keď otvorím oči, sedí blízko vedľa mňa káčer. Vodné vtáky si zjavne na ľudí zvykajú, labute dôstojne plávajú medzi hlavami plavcov, káčer si čistí perie, ktoré stratilo jarnú strakatosť. Medvede v slovenských horách by si z týchto operencov mohli zobrať príklad, ak sa chcú vyhnúť „regularizácii“. No medvede sú teritoriálne, a teritórium, kde niet ľudí, prakticky neexistuje, takže dochádza ku konfliktom. Otázka, či je priveľa ľudí alebo medveďov je na mieste a je nemiestna. Instagram šíri videá, kde sa macovia v noci chodia hrať na ľudské ihriská. Nemotorne sa šplhajú na hojdačky, lezú do bazénov, gúľajú si loptičky. Inštinkt prežitia má rôzne podoby, a až keď sa cítime bezpečne, dokážeme sa hrať. To sú okamihy prepojenia, prijatia, patrenia.
Dám si prvý a jediný langoš tejto sezóny, a pýtam sa panej, čo ich robí, či si niekedy tiež dá. „Za päť rokov ani jeden, odkedy ich vyrábam, nemôžem ich ani cítiť.“ Vyhlási. To ma neodradí. Keď nemá zákazníkov, sedí pred búdkou s cigaretou, pred sebou vedro načistených cesnakov položené v prachu.
Nerada odchádzam, a vôbec, odvšadiaľ odchádzam skôr, ako sa duši a telu chce. Ale fajn, vďaka za všetky chvíle vonku, v lese, pri potoku, jazere, medzi poľami. Vraciam sa lesíkom, pod stromami si skupinka urobila piknik. Mladý muž kričí na chlapca, je to hádka, ale nie rodičovsko-detská, tipujem, že decko je jeho synovec. V jednej chvíli sa zrazu chlapík obráti chrbtom, stiahne si plavky, predkloní sa a roztiahne si sedacie polovičky, a vrieska, Vieš, čo mi môžeš? Toto mi môžeš! Nechtiac sa na okamih dívam do análneho otvoru neznámeho. Nemala som to v pláne, ani som to nepotrebovala, ale ani ma to nijako nešokuje.
Belgicko má reputáciu pedofilov, založenú na jednom mediálnom prípade, kde by si toto na verejnom mieste nikto nedovolil. Jazier, kde sa smie plávať, sa dá v celej krajine na jednej ruke spočítať. A všetko je pri nich oplotené, opantané pravidlami, bójami, zákazmi a vymedzeniami. Toto voľné plávanie v desiatkach jazier okolo Bratislavy, to je radosť, dar, niečo, čo mi robí veľmi dobre a neviem sa toho nasýtiť. A k tomu patrí aj to, ako si tu každý robí, čo chce. Do nejakej miery.
Ranný let z Viedne do Bruselu. Čas návratu do pracovného rytmu, ale ono sa to všetko aj tak prepletá a prepája. U mňa určite. Rezonujú vo mne slová Dr. Anoopa Kumara, ktorý hovorí v kontexte holistického zdravia o tom, čo všetko si za peniaze kúpime, avšak, čo všetko nestojí ani cent, a pritom má nesmiernu cenu: pokoj v duši, jasnozrivosť, spolupatričnosť, autentickosť, priateľstvo, sloboda hľadať, a zoznam sa týmto nekončí.
Mágia prítomného okamihu.