Radnica Ixelles, pl. F. Coq. Foto Mária Vargová
Postávajú vo vchode do pasáže v oblaku marihuanového oparu a nepáči sa im, že sme ich z opačnej strany hlučnej ulice uprostred africkej štvrti Matonge odfotili. Vymažte to, prikážu autoritatívne. Jeden z mužov vyzerá, že by sa aj pobil, avšak my sme dve baby v najlepších rokoch s úžasným vzdelaním a nesmiernou empatiou, a tak nás predavači drog blahosklonne prepustia. Ixellskí policajti, za normálnych okolností super horliví – skúste o 15 minút prešvihnúť parkovné, a pokuta je tutovka – sa v tejto časti svojho obvodu nezdržiavajú. Vedia, musia vedieť. A čo by s nimi spravili? Väzenia sú na prasknutie. Nejakým zvláštnym spôsobom sa tu však cítim bezpečne, prepletám sa davmi, okolo pultov s ovocím a zeleninou, čo nepoznám, obzerám farebné odevy geometrických vzorov vo výkladoch a nekonečné kaderníctva a príčeskárne. Porast na hlave miestnych dáva zabrať, vyžaduje pozornosť, čas, a pomôcky. Uprostred bruselskej Afriky je kníhkupectvo zamerané na európsku literatúru a preklady z „menších“ jazykov do iných. Skvelé miesto. Oproti je butik s luxusným čajom, Brusel je skrátka prepletaný, a to je jeho čaro. Pre niekoho. Pre iných dôvod odísť alebo uzavrieť sa. Koniec marca, vietor a dážď, nepredvídateľné dokonalé slnečné okamihy. Sýrsky predavač z obchodu druhej ruky na hlavnej tepne Ixelles nám venuje priehľadný dáždnik s nápisom Happy Rain. Niekto si ho vraj v obchode kedysi dávno zabudol.
Tento týždeň rozmýšľam o príbehoch a literatúre inak. Ako sa dostávajú do kníh, ako sa dostávajú do prekladu, ako sa dostávajú k ľuďom? Prečo tieto a nie iné? Ktoré príbehy slovenských autorov by som rada sprostredkovala medzinárodnému publiku v Belgicku? A prečo písať ďalšie? Na aj tak ťažké police prihadzovať váhu, dávať ľuďom zabrať, tým, čo čítajú, tým, čo vydávajú, predávajú. Ktovie, či čítajú tí predavači marihuany v pasáži? Ak áno, čo?
Inak, otázka nepotrebuje odpoveď, dovoľujem si pýtať sa a nechcieť odpovede. Je to luxus. Ako otvorenosť, ako priznaná neistota, ako možnosť glosovať svet slovami, a vnímať telom energiu slov. napísaných, povedaných, a nepovedaných tiež.
Poletuje mi tu myšlienka, že za veľa ľudského zmätku môže to, že sa rodíme príliš skoro a dlho sme závislí od starostlivosti iných. Keby sme zotrvali v maternici dlhšie, hlava ľudského mláďaťa by bola priveľká, nevykliesnili by sme sa von. Niekto to tam hore nedomyslel, alebo práve naopak, takto to má byť. V ZOO v Belgicku sa narodila žirafa. Ľahučko, vykĺzla, na videu to vyzerá, že matku žirafu pôrod nijako špeciálne nevyrušil z bežného módu prežúvavca. Keby sa niečo skomplikovalo, bolo by to iné, dlhonohé zvieratko, s kopýtkami, vzpriečené v tele, to by bol bolestivý zážitok. Prebehlo to však hladko, a o chvíľu je žirafa na nohách a neomylný inštinkt ju privedie k mlieku. Malí ľudia zostávajú celé mesiace v polohe, do akej ich opatrovateľ ráči položiť. A aj keď sa naučia chodiť a otvoriť si chladničku, na sebestačnosť to nestačí. Navyše, matka žirafa svojmu potomkovi neodovzdáva psychologický batoh typu Ak si dobrý chlapec, dievča, tak to spravíš. Ešte zákernejšia je formulácia, Ak ma ľúbiš, tak to spravíš. A kto by nechcel byť dobrý chlapec a dievča, a hej, máme ich radi. Ak by aj náhodou nie, aj tak sú tu ďalšie dôvody. Tam vonku, sa zatiaľ nepretlčieme, potrebujeme zostať dosť dlho tam, kde nás zvierajú obruče tisícročných odovzdávaných obmedzených presvedčení. A kým sa konečne z týchto neviditeľných pavučín vymaníme, máme nachytaných toľko vzorcov a potlačených toľko autentických inštinktov, že až. Pud prežitia domotaný s láskou. Avšak naozaj to tak možno má byť, ten posun, ten proces objavenia svojej slobody, to uvedomenie si, že dvere klietky sú dokorán, stoja za to. A o čom by sme písali tie príbehy, keby nie? Načo by boli básnici, učitelia a ďalší, ktorí inšpirujú? Literatúra je teda evolučná. Autentická lit odstupuje od jednoduchej duality dobré/zlé.
Prečo je takmer nemožné prijať svoje tieňové ja? Takmer, pretože je to zároveň tá najjednoduchšia metóda scelenia. Aha okamihy.
Čítanie je pôžitok. Pre tých, ktorí sa to naučili, vedia preložiť znaky a písmená do pocitov, emócií, obrazov. Nie všetko, čo som sa ako malá naučila, je na zahodenie. S láskou ponechávam a rozvíjam. A idem ďalej štekliť múzy na zvrásnenej podošve, a kto zo slovenských autoriek a autorov by si na tie belgické police cestu mohol nájsť?
Nechávam to otvorené. Bez odpovede. Zatiaľ, nateraz. Vďaka za literárne chvíle, na jar, v Bruseli. V tomto marci ich umožnil entuziazmus niekoľkých: Andrej, Katarína, Mária, Mária a ďalší. Dávam to do abecedného zoznamu, keď sme pri tých písmenách.
Mláďa žirafy v ZOO v Belgicku:
