Po štyroch rokov od svojho zmiznutia sa vrátil. Biely kocúr so sivým fľakom na tvári a sivým chvostom. Nie tak bulgakovsky jednoducho – žeby sa len zhmotnil, zapálil si cigaru a porozprával, kde bo, utrúsil pár znepokojivých právd a vysoko zdvihol fúzy. Náš kocúr prišiel uveriteľnejšie, aj keď je to teda historka. Jedného letného dňa vkráčal do bio potravín na Tombergu, kde ho chytili a začali pátrať po majiteľoch. Za pomoci Barbary z Ľubľany rozlúštili číp od slovenskej veterinárky, meno a telefónne číslo. Našla som si na mobile niekoľko odkazov – Máme vášho bieleho kocúra. A jedného slnečného augustové popoludnia som z Liptova volala s Barbarou v Ľubľane, tá ma odkázala na pani v Bruseli, u ktorej Jorek zatiaľ býva. Poslala fotku. Naozaj on, Jorek dostal meno po bojovom medveďovi zo Zlatého kompasu. Zmizol takmer presne pred štyrmi rokmi, koncom leta.
A tak máme kocúrov znova dvoch – bieleho a čierneho. Lucia vraví, že Jorek od prvej chvíle spokojne vzal staronový domov za svoj, chvost vztýčený, pohyby hebké a povaha dôverčivá. Ja už si prestávam myslieť, že niečo v živote je jasné, takto nejako filozoficky situáciu zhrnul Alex. Čierny kocúr Teru prijal znovunájdeného brata bez komentára, povznesený, a bez nadšenia. Ak by si niekto chcel nacvičiť blazeovanú ľahostajnosť, Teru by mohol byť ten správny kouč.
Niekde vo vzduchu visí patetická otázka: Keď si mám vybrať, či zachrániť mačiatko alebo dieťa, je to predsa jasné? Otázka sa používa na určenie hierarchie hodnôt. Je to tak? Prečo vôbec má záchranárska energia taký silný náboj? Vo filme, v príbehu. Lebo sa potrebujeme zachraňovať? Zachrániť dieťa a nebyť potom schopnými poskytnúť mu bezpečie, kde sa môže rozvinúť, nájsť, objaviť, prejaviť, nevedie k radosti bytia. S mačkami je to jednoduchšie. Dieťa, ktoré je potenciál a tvorivá sila, a pritom systematicky vystavené zmätku, násiliu a potláčaným citom, bude pravdepodobne ďalšia traumatizovaná bytosť, nevedomý manipulátor, či manipulovaný jedinec. Ako v piesni Elvisa Presleyho, A child was born in a ghetto... Vždy je však šanca.
Poviedky D. Verhulsta, belgického autora z mesta Aalst západne od Bruselu, ktoré je známe karnevalom, spisovateľmi a všeličím iným, hovoria o skúsenostiach imigrantov, sú tvrdé, priame, napísané neúprosným jazykom, a preto (pre mňa) zároveň hojivé. Chlapec sa ocitne v škole, kde ničomu nerozumie, ale do školy treba chodiť, všakže? Napokon sa začlení, sme neuveriteľne flexibilné bytosti, tým najprirodzenejším spôsobom pre chlapca – prostredníctvom futbalu. Dokonca v deň narodenín dá rozhodujúci gól a je oslavovaný. Ujde sa mu aj rituál (pre neho neznámy, nový), keď na narodeniny spolužiaci napíšu fixkou na brucho a chrbát odkazy a priania. Príde hrdý zo školy domov, vychovávateľ v azylovom centre číta nápisy, jeden z nich je: Choď domov, ty čierna opica.
Kde je doma? Fyzicky, filozoficky, psychicky a inak?
Nacisti, ktorí posadnuto uctievali umenie, hudbu, lúpili obrazy a pátrali po kráse. Je to metafora, je to volanie duše po zjednotení svetla a tieňa. Na to potrebujeme príbeh. Alma Mahler Werfel, silná, obdivovaná, nenávidená. Narodila sa na prelome minulých dvoch storočí, do prostredia hustého klamstvom, potlačenou a spútanou sexualitou, pseudomorálkou. Ako dievča mohla byť umeniu nablízku, nie však umelkyňou. Ešte tak zahrať v nedeľu hosťom. Slúžiť mužom – skutočným umelcom. Nenávisť, skrytý hnev, zmätok, pýcha, strach z nedostatočnosti. Do akej miery nás determinuje pud prežitia? Zápas o jedlo, o priestor. Kým sme v tejto fyzickej dimenzii, do istej miery to tu bude vždy.
Kľúčoví muži Alminho života boli židia. Ona sama je známa antisemitskými vyhláseniami. Nič jasné, nič, jednoznačné, ťažko to chytiť. Zrútený potenciál.
Ten prvý okamih záchrany kohokoľvek – rozhodnutie, správny chmat, hrdinský pocit – a ďalej? Oveľa viac sme zmotaní vo vrstvách svojej nekonečnej bytosti, bublajú cez nás praveké inštinkty a vznešené pohnútky, často ťažko od seba odlíšiteľné. Deepak Chopra, učiteľ ukotvený v starých védskych jogínskych textoch to celkom fajn a zrozumiteľne zhrnul: sme POEM. Pocity, obrazy, emócie a myšlienky navzájom prepletené. Ako to celé vzniká? Čo je čisté vedomie? Nejdem rozvíjať teórie a následne ich obhajovať, naším rodeným právom, možno tým jediným ozajstným je hľadať, pre seba, za seba. Vyjasňovať. Tápať v tme, svietiť si svojím POEM. Vnímať to všetko. vytiahnuť z toku rozbúrenej rieky mača či dieťa, a tým sa to všetko začína a nekončí.
Ďakujem Bulgakovovi za kocúra, joge za otázky, ľuďom za prítomnosť.
