za fotku ďakujem Elene Schw, ďalšie z tvorby fotografky pozrite na jej profiloch. Na tejto je to obyvateľ pokojných miest pri Severnom mori.
Vibrovať je užitočné slovo. Možno ho použiť v iných európskych jazykoch, ktoré sa naučíte, a budú vám rozumieť. Vibrer. Vibration. Vibrátor. Zdá sa mi, že i by malo byť v slovenčine y, vyzerá to skoro ako vybrané slovo. Pri použití slova hrozí vždy aj zneužitie, a toto sa priam ponúka – druhá čakra vibruje, či vybruje pocitmi.
Na všetko podstatné prichádzame každý za seba a po svojom, akurát sa pritom navzájom zrkadlíme v tej sladkej a brutálnej sfére vzťahov. Muži mi krížia cestu, na to, aby sme dvaja zistili, že sa tu krížia aj naše očakávania, záujmy, máme rôzne bariéry, rôzne koncepty, rôzne zranenia a len veľmi, veľmi hlboko, v tej esenciálnej rovine, sa spolu slobodne preháňame na jednorožcoch, alebo divokých koňoch, alebo na slonoch. Je to jedno, pretože tu je všetko možné, slobodné, ochotné hrať sa a vytvárať nové kombinácie. Mňa tie rozprávkové jednorožce až tak nikdy nebrali, ale preložila som román Dáma a jednorožec z tapisérie, ktorú utkali bruselský tkáči. Slony viac, nežné, veľké, múdre, zraniteľné vo svojej sile – Architektov učeň a jeho biely slon, ďalšia kniha. Pohyb energie je vibrácia, niekedy sotva zachytiteľná, niekedy ťažko ovládnuteľná, akurát, že vibrácia nepotrebuje ovládať, hľadá pozornosť, pozorovateľa. Ego vrieska Takto to nechcem! A ako to teda chceš? Pýtam sa. Otázky. A vo chvíli, keď mám slobodu klásť otázky, mám slobodu tvoriť, vibrácie sa menia. Chcela by som byť kocúr – kŕmený, milovaný, vykastrovaný (pre jeho dobro), obdivovaný, a zároveň nemusí plniť očakávania? Žije v prítomnosti a je autentický. Verry zen. Chcela-nechcela, to tu teraz nehrá rolu, pretože teraz sú tu možnosti tohto fyzického vtelenia. Joga, dva cudzie jazyky simultánne na app zelenej sovy, jazerá, hudba, vnútorný priestor, meditácia, vedomé vytváranie reality a iné tvory.
S tou celkom prvou hodinou jogy kedysi dávno sa niečo skončilo a začalo vytvárať nanovo. Neskončilo sa to veľkolepo, ani viditeľne, skôr sa do hry vsunula figúrka Koniec. Hýbe sa všetkými smermi a hocikedy. Má jedno pravidlo – skončí, čo sa má skončiť. Natvrdo, úplne, bez varovania, bez stratégie. A hra pokračuje. Zmiesť to celé z hracieho poľa? To by bola škoda, je to zaujímavé. Z miesta pozorovateľa veľmi zaujímavé. Neustále sa preskupujú priority a zjavujú sa nové. Hrám to sama? Nie. Kedy je koniec? Neviem. Rozhodca? Netreba. Je nejaká odmena za výhru? Nie. A kto vyhráva vlastne? Neviem. Nikto. Každý.
Ďakujem pekne choďte s touto hrou voľakde. Hovorí viete kto.
Vyjdem z jazera a stúpim na osu, bolesť je prekvapivá, ležím na slnku a pozorujem ju, bolesť, ako sa mení. Na druhý deň je z nej svrbenie, spomienka, bod pozornosti. Potrebujem byť veľa sama, ale nemôžem byť stále sama a niekedy je spoločnosť čistý pôžitok, hlboká, chladná voda, neuróny reagujú na podnety (si vždy pripravené, v hre s nimi, prosím rátajte, sú vždy na vašej strane), vibrujú a preskupujú, sťahujú, kombinujú úplne nové možnosti. Ďakujem, Maja.
Film o Elvisovi a skvelé použitie skratiek a symbolov filmového jazyka. Ružový Cadillac pre tú najdôležitejšiu zo všetkých žien, smútok a absolútna citlivosť. Priveľký talent na jedno telo – 10 000 voltov v zásuvke na 220. Vždy sa nájde niekto, kto chce situáciu využiť. Spomeňte si, nehráme túto hru sami. Za seba, ale nie sami. Vibrácia gospelov a horúcich piesní, rozvibrujú druhú čakru v žene v Tennessee, ktorá má svojich predkov v Afrike, jej telo si pamätá rytmus, a stlačí boky svojho milenca v tejto krajine, ktorá toľko spojila a rozdelila zároveň. Elvis na hracej ploche čosi veľmi podstatné pre túto hru posunul a prepojil, urobil to svojím spôsobom a intuitívne. Natiahol rytmus a šialenú rýchlosť africkej hudby a rozvibroval ju novým spôsobom. A to sa neskončilo. Hra pokračuje, do kina chodí v lete ešte menej ľudí, sú tu červené sedadlá a čaro príbehov. Vonku je letný Brusel a všetci si dávajú lepiť nechty, javí sa to podľa vibrácií v tejto pasáži v centre. Teplý pach gélových nechtov mi dvíha trochu žalúdok. Čo robili títo istí ľudia pred desiatimi rokmi, keď ešte neboli nechtové štúdia? A zmizli solária, takmer, tých bolo kedysi oveľa viac. Posuny a preskupovanie na hráčskom poli. Ticho medzi slovami, ticho toho, čo nedokážeme vysloviť. Zo strachu z poranenia. Je to takisto vibrácia. V každom kroku možnosť zraniť aj zahojiť. Hráme, nie sami. Za seba. A za všetkých.
