Ako sa postaviť pred namaľovaný obraz a čo tam robiť či nerobiť?
V prípade Moneta a mnohých ďalších je to jasné – máme to predchystané, prípadne nám niekto krásnym hlasom, ktorý prešiel medom alebo školením, povie, ako na to. Keď stojím pred obrazom, čo len nedávno vyšiel z intimity ateliéru, je to moje rozhodnutie, na čo a ako sa dívať a čo objaviť Obrazy Andrey Klimo lemujú dlhú chodbu na generálnom konzuláte na Avenue Moliere a zavedú vás do salóna, kde čaká niekoľko ďalších – roztrieštený atóm – povedala Anka stojac pred jedným z nich. Motívy tanečnice, ktorú treba nájsť vo víre farieb, zemitých a v sýtej červenej. Symetria, pre mňa je to symetria, ktorú vnímam, keď tadiaľto prechádzam, povedal kolega. Cesta ku kávovaru lemovaná obrazmi, čo viac si priať?
Umenie učí odkrývať emócie. Niečo, čo sa veľmi potrebujeme učiť. Lebo jachta, fľaša dokonale vyzretého bordeaux, pralinka, dokonca ani milovaná osoba, nám od nich nepomôžu a hej, pomáhajú nám do tej miery, ako dobrý navigačný systém, avšak je tu ten, kto navigáciu vyhodnocuje. Za obyčajným hnevom, výbuchom zlosti, sa skrýva koľko ďalších emócií, s ktorými nemáme kontakt? Napríklad? Poníženie. Bezmocnosť. Opustenosť. zrada. Hanba. Vina. Zmätok. Pokračovať?
Umenie, všetky techniky zahŕňajúce pohyb, uvoľnené sústredenie, vnímanie, rituál, spomenula som umenie? Dostávajú nás do tela, do pocitov hlbšie a ešte hlbšie a do ďalšej hlbiny. A je v celá škála pocitov od tých najvznešenejších po tie najmätúcejšie? Má to tak byť. Všetko so všetkým veľmi intímne súvisí.
Ako sa postaviť pred prázdne plátno či nepopísaný papier? Práce v záhrade sú v tomto ohľaduplnejšie a takisto odmeňujúce – v podstate vieme, čo kedy a ako spraviť. Aspoň matne to tušíme a sú tu agrotechnické termíny, aby nám pomohli. Pred bielym plátnom? Sem vkĺzneme so všetkým: s tým, čo chceme, čo nechceme, čomu rozumieme, čomu nerozumieme, čo hľadáme, čo nevieme, že hľadáme, čo odmietame, čomu veríme, o čom pochybujeme, a keď sa dostaneme do svojho centra, k intuícii, k hlbokým pocitom a za ne, tak sme v bezpečí. Tak nás to vedie. Kam? Netušíme. Alebo tušíme.
Ako a za ako dlho a čo za to? A prečo? Tak tieto otázky sú znepokojivé, a okej, nech sú, univerzálne odpovede tu neexistujú. Čas v prúde plynie inak – je to Kairos so zlatou šticou, úplná prítomnosť, hlboký ponor, prijatie všetkého. Umelci a umelkyne dnes už nie sú citmi zmietaní alkoholici, ktorí netušia, koľko je hodín, a kto je tá osoba, čo priniesla polievku a prečo ma strkajú do oddelenia nemocnice, kde sú zamrežované okná? A ako za tú polievku zaplatím? Hej, hej, Maslov a jeho pyramída.
Umelci a umelkyne sú často pracovití, disciplinovaní, majú svojich koučov a podporujúcich partnerov, kolegov, prístup ku grantom, priestorom, kde svoje umenie zdieľať. Hej, svet sa zlepšuje? Teda, je tu veľká šanca.
Učím sa nebyť snob. Ktosi povie, že píše, maľuje, komponuje, a mám tendenciu k obdivu, oh, úžasné.A potom sú pomáhajúce povolania, a zase mám tendenciu k oh, šľachetné. Alebo obsluhujúce – fyzicky náročné, kde treba vlastné ego zastrčiť do zadného vrecka alebo rovno do ponožky a vyhovieť egám iným.
Odstupujem od vlastných súdov, a hľadám prepojenie v tomto bytí, lebo všetci sme všetko. Diamant roztrieštený v abstrakcii, vytiahnutý z útrob zeme, navrstvený na plátne. A je to metafora? Je to naozaj. Je to všetko. Tvorivý proces a sila a nekonečno možností. A obrazy sú vonku z ateliéru, a my pred nimi máme možnosť pochopiť, že nahota nie je neprítomnosť šiat. Nahota je prítomnosť všetkých emócií a viac. A všetci len matne tušíme, tu sme takisto všetci jedno. Prostredníctvom obrazov novej kolekcie LIFT ME UP od Andrey Klimo sa môžete nechať uniesť do zákutí duše v týchto letných mesiacoch v priestoroch Generálneho konzulátu v Bruseli na Avenue Moliere,
S bielym plátnom sme takisto sami len zdanlivo. A biele plátno je čokoľvek, čo prítomná chvíľa a ponorenie do nej umožňujú.
