Stretli sme sa vo štvrtok ráno na káve na námestí F. Cocq v Bruseli. Katarína má podmanivý úsmev a radostnú energiu a v Bruseli je so svojou rodinou druhý rok. Tri malé deti v meste, ktoré je stále nové, v prostredí jazyka, ktorý len postupne odkrýva svoje tajomstvá. Trochu sa projektujem – tiež som tu kedysi bola krátko, tiež s malými deťmi, a trávila som predpoludnia v jazykovej škole. Katarína má popri rodinnom intenzívny pracovný život a literárne projekty a novinársky drive ju vedie po stopách silných tém. V tomto roku vyjde v slovenčine jej kniha Slušné dievčatá plačú potichu z prostredia Dunajskej Stredy 90. rokov, keď mestu vládla mafia s vlastnými pravidlami. Ospalé mestečko na Žitnom ostrove roku 1997 ovláda hrôza. Napísaniu knihy predchádza obdobie výskumu, reportáže. Je to iný spôsob chytania múz ako ten môj, a preto zaujímavý.
„Po uliciach sme kráčali s kamennými tvárami. Neodvážili sme sa im pozrieť do očí, len sme sklopili pohľady a pridali do kroku. Tvárili sme sa, že nič nepočujeme a nevidíme. Príbuzní z iných miest sa nás pýtali, ako dokážeme žiť v meste, ktoré drží v hrsti mafia.. Nuž takto: so sklopeným pohľadom sme nič nevideli a nič nepočuli.“
Prvé vydanie sa v Maďarsku vypredalo behom desiatich dní. Divadelné spracovanie slávi úspechy v Budapešti. Katarína píše ďalšeiu knihu, rovnako založenú na investigatívnej práci. A takisto je to téma, o akej sa nehovorí až tak ľahko, pretože je kontroverzná, plná pascí a etických otáznikov. Na základe príbehov, svedectiev, rozhovorov vzniká príbeh. Rozhrania, uhly pohľadu sú ženské, a takzvané ženské témy sú už celkom inde ako kedysi (kuchyňa, záhrada, bylinky, romantická láska). Nič proti nim, stále k nám patria.
Sedíme tu, v meste vzdialenom viac ako tisíc kilometrov od toho rodného, s právom tvoriť si svoju realitu v prítomnej chvíli, v každodennosti. Keď si predstavím Instagram tureckej spisovateľky Elif Shaffak a to, ako toto právo v svete na východ od hraníc nie je úplne bežné a intenzívne sa oň treba usilovať, tak sme asi dobre – geograficky, kultúrne. Hoci aj tak sme navzájom prepojení všetci, týka sa nás osud všetkých, a každý z nás má svoju neopakovateľnú cestu, ktorú hľadá. Prekvapivo sme rozhovor začali témou smrti, čo je v poriadku, patrí k životu, a príliš ju tlačíme do anonymity ústavov a pod neónové svetlá. S kávou, čajom a croissants v tomto super príjemnom bare, kde predpoludní znie džez a tiché rozhovory a večer to tu šumí celkom inak, je to ľahký dotyk so smrteľnosťou. Prejdeme k materstvu, a tomu, ako sa rozšírili možnosti vytvoriť dieťa na objednávku. A k možnostiam vydávať knihy. Je to úľava, keď deti trochu vyrastú, v noci spia, cez deň sú v škole, vzniká priestor písať a učiť sa jazyky a debatovať, kofeín a pohár vína už nie sú nedostupné pôžitky, hovorí Katarína.
Rozmýšľam o slobode, ktorú umožňuje písanie. To, že písať môže každý, to, že slovo je energia a sila, to, že príbeh je zdieľaná skúsenosť. Kamarát mi nedávno poslal článok, kde sa píše o silnejúcom hlase súčasných autoriek. A my dve tu rozprávame celkom potichu, po slovensky, Katkina slovenčina je takmer bez stopy iného jazyka, hoci jedno je rozprávať jazykom, a iné ním písať a tam máme každá ten svoj ako médium číslo jeden. A vybrať si, čo k sebe dovolím preniknúť, čo prečítať, čo dočítať, čo rozčítať a možno nedočítať, je celkom iná sloboda. Je voľba.
Ďakujem za tieto chvíle a selfie má takisto opodstatnenie. Prečo nie?
Odkaz na knihu, ktorú si už možno objednať: https://www.martinus.sk/?uItem=1058451
https://dennikn.sk/2664829/zeny-sa-prestali-bat-v-literature-silnie-ich-hlas/?ref=list
Na kávu, pohár vína na námestí F. Cocq 12, 1050 Ixelles
