Fotka z uličky v Ixelles nazvanej podľa speváčky Marii Maribran, ktorá tu žila. Neďaleko Flagey a trasy električky 81. Kopcovitý, prekvapivý Ixelles, takmer ako Lisabon.
Pandémia ukončila rôzne zvyky, ktoré v každodennosti chutili ako mondénne, triviálne, nudné, znepokojujúco opakujúce sa. Napríklad cesta do práce električkou 81 takmer každý deň. Opakujúci sa ľudia. Intuitívne o niektorých po čase čo-to viem, neviem, odkiaľ, ale viem. Vysoká žena s okuliarmi a vysokým drdolom každý deň s dcérou na ceste do školy a do práce. Počúvam, ako dcére hovorí, že Mikuláša už zazrela niekde pri svojej robote, takže určite príde a donesie darčeky Otec dcérky je černoch, to sa nezaprie. Zároveň, som presvedčená o tom, že ony dve žijú samy. Neviem odkiaľ presvedčenie pramení.
Do školy chodí osemdesiatjednotkou androidné stvorenie celé v čiernom a celé čierne, ovešané striebornými šperkami. Jednu celú zimu som sa snažila odhadnúť, či je to chalan alebo baba. Nedalo sa – bolo to presne pol-na-pol. Nádherné stvorenie, pravdaže, s tou všetkou neurčitosťou, pohyblivosťou, šelmovskou eleganciou. Mladistvá babka s vnučkou hrávajú v električke kartové UNO. Usporiadaná belgická rodina, oddaná babka, rozumní rodičia. Neviem, to sú len dohady.
Pandémia pomenila rytmy, električka najskôr nechodila vôbec, potom chodila prázdna a vydezinfikovaná, ja som si zvykla chodiť ešte viac pešo, a keď som občas nasadla na 81, všetko bolo inak, prešlo nie až toľko času, a predsa. To dievča by ste na Mikuláša motajúceho sa okolo roboty už neukecali; chodí si síce občas s matkou – stále vysokou, stále s vysokým drdolom a okuliarmi, ale sadá si ostentatívne ďalej a pozerá sa iným smerom. To nádherné stvorenie s tisícmi chvostíkmi čiernych vlasov schované vo vrecovitých čiernych veciach je: Dievča 😊 Síce v čiernom, ale celkom inom. Dlhé nohy, dlhé prsty a otvorená tvár. A v električke veľa ľudí, ktorých nepoznám. Na zastávke Flagey nastupuje pár s dvoma dcérami: obe v klokankách, čiže veľmi malý vekový rozdiel. Staršiu má vždy on, z nosiča trčia už celkom dlhé nohy v pančuchách a topánkach. Menšie bábätko má matka. Všetci sú pekní, štýloví, každý deň trochu iní. Občas ich zazriem, keď stoja za zastávke rodičia už sami – dcéry odvezené do jasieľ. Ide z nich neuveriteľný pokoj, a len sa dohadujem, čo je za ním. Vypraviť dve malé deti ráno na ten istý čas – to je logistická a psychologická výzva, zároveň rutina, ktorá dokáže spustiť v psychike divy. Idú domov – bez dievčat, asi na home office. Dá sa v tejto rutine udržať v páre intimita? Alebo je intimita práve to zladenie rytmov? Natláča sa otázka: Odkedy, dokedy? Na túto otázku jedna odpoveď: Tu a teraz.
Vždy som sa hrozila predvídateľnosti, opakovanosti, predmestia. Teraz, v centre Bruselu, vychytávam vzorce podobné tým, čo ma desili, ale tu majú pre mňa inú príchuť. Obsahujú oveľa viac zvedavosti, odstup, a tajomno. Niečo tam šípim.
Mondénnosť je ilúzia, lebo všetko sa chveje možnosťami zmeny, drámy, obratu.
Mnohé zo známych tvárí po dvoch rokoch nespoznávam, alebo zmizli celkom.
Letná výstava v galérii Husk sa volá Panta Rei a Janko Valík tam má niekoľko obrazov – možno práve preto, že na Jankových obrazoch postavy a figúry systematicky nie sú, upokojujú ma. Ich mystérium je čistý priestor vytvorený pre hru živlov. Aj pre naše hry. Do jaskýň, hlbín, štrbín, výšin sa vnárame a z nich sa vynárame. Cez fyzické nazeráme do neviditeľného.
A leto vie príjemne preskupiť tie veci, čo nás dokáže opakovaním sploštiť a občas aj pripraviť o zvedavosť odhŕňať nekonečné závesy.
Vďaka za umenie. A jogu, pravdaže.
