Katarína Varsiková

Pôjdy

foto: Lulu v Toskánsku, v hore Cetona, pred rokmi, na prahu detstva.

Na BBC online sa objavil článok o meditácii a úzkosti. Jogu aj meditáciu niektorí odporúčajú ako všeliek, a niektorých sklame, a úplne tomu rozumiem. Meditácia neslúži na to, aby čokoľvek odstraňovala, vytvára však priestor. Ak sa v danom prítomnom okamihu do priestoru naleje úzkosť, tak je to legitímna emócia žiadajúca o vypočutie. Možno bola kdesi dlho zasunutá, možno ju tam zahrabali generácie dávno pred nami. Ako keď sa človek vydá na pôjd, kde dávno nebol – ráta s prachom, s prekvapeniami a nálezmi. A nie všetky nevyhnutne potešia.

Pôjd u starej mamy sme milovali, boli tam truhlice s haraburdami, porcelánová bábika so strašidelnými očami. A tá móda! Klobúky! Hops, telo mŕtvej myši v pasci. Ísť na pôjd a nerátať s prachom, mŕtvymi muchami, živými pavúkmi, atď., je naivné. Na povale našich starých rodičov bolo v lete často neznesiteľne horúco, inokedy zase chladno, prach sa víril v kúdoloch, aj tak sme tam znova a znova liezli. Prehrabávali, kutrali, skúšali. Nachádzalo sa tam aj fľakaté zrkadlo, ukazovalo nám zvláštny odraz vo svetle precedenom cez škáry v streche. Veľmi podobne nás meditácia vedie na miesta fascinujúce a strašidelné, neprebádané. Poznáme to: Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.

Skúsenosť úzkosti je mi dôverne známa, asi ako každej ľudskej bytosti: má svoju ostrú, aktívnu formu, a svoju potlačenú, nenápadnú – vtedy nastupuje tik zjesť ešte jeden čokoládový koláč, vypiť ďalší pohár vína, šklbať si kožu okolo nechtov, zrolovať po xtý ráz IG, a… pridajte vlastné. To sa úzkosť hlási, klopká, že chce byť vypočutá. Takže keď sa usadím meditovať, nečudo, že ju zrazu počuť hlasnejšie.

Osobne si myslím, že obáv sa netreba okamžite zbavovať. Jednak, dá sa čokoľvek, čo buble, pozorovať (a teda vôbec netvrdím, že sa mi to darí, a že ma nestrhne vír, keď je emócia silná). Dá sa pýtať: Čo mi hovoríš, čo potrebuješ? Emócie sú učitelia, všetky. Dá sa aj zhltnúť nejakú rýchlu ružovú, ale to pomôže len na chvíľu. Ak sa vôbec pri potláčaní dá hovoriť o pomoci.

A v tomto období, keď sa všetko hýbe, hlási, vysiela signály a zároveň nás posiela domov – rýchle ružové či biele čokoľvek funguje nespoľahlivo.

Opatrne sledujem, a hej, myslím, že prišiel čas dovoliť vojsť do vedomia dlho potláčané. Chýbajú mi kaviarne a dokonale napenené cappuccino s barista oat meal. A mám radosť z pekných vecí na sebe a okolo seba. A nemyslím, že empatia spočíva v tom, že upadnem podľa vzoru kohosi do utrpenia. Empatia práve vyžaduje, že si svoje vnútorné naladenie udržím aspoň neutrálne, alebo priamo čisté, radostné. Až vtedy viem byť empatická. Vibrujúc zúfalstvo a smútok, neodkážem vnímať, čo cítia iní.

Vraciam sa znova a znova skúmať ten svoj mikro-makro-kozmos; vo veľkom obraze tu čosi je, čo si vyžaduje hojenie, liečenie: Nedá sa akceptovať a s láskou nosiť móda, za ktorú tí, čo ju vytvárajú, nedostanú slušne zaplatené. Za dopestovaným a dochovaným jedlom nemá byť toľko ľudského a zvieracieho utrpenia. Lebo je mojou súčasťou, a ja jeho.

Často používame metaforu detstva a detí ako čohosi čistého, úprimného. Pritom však potrebujeme vyrásť. Postarať sa o deti (svoje vnútorné deti tiež) a vyrásť. Lebo vezmime si takú škôlku: plná hier, farieb, zábavy, autentických emócií. Ktosi však večer po deťoch uprace, ktosi nakupuje a varí, a prezlečie periny. Celá logistika, aby sa deti cítili dobre a pohrali. Ja viem, že aj ony si upracú hračky pod vedením učiteľov, aspoň v dobrej škôlke. A my tu na Západe sme boli takí škôlkari, aj sme čosi porobili, ale v detskej naivite o chode celého zariadenia nič netušili. Nemuseli. Typická obchodná ulica v akomkoľvek meste dnes vyzerá, ako by ju zásobovali škôlkári: porcelanové hocičo, žaby na strunke, farebné vrecká všeličoho, čo sa vydáva za jedlo, a pritom nie je.

Sú sladké, tie časy ranného detstva, a všetkým je dovolené dospieť.

Tu je odkaz na článok na BBC webe. Duševné zdravie potrebuje úctu a pozornosť. Nepohodlné pocity sú dôležitým kľúčom, sú láskou v inej podobe. Vyhnúť sa im nedá.

Dajú sa odložiť na pôjd. Raz ich tam objavia zvedavé deti. Zvedavosť je skvelá detská vlastnosť, tú si môžeme v pohode zobrať so sebou do dospievania a dospelosti.

https://www.bbc.com/worklife/article/20210202-how-mindfulness-can-blunt-your-feelings-and-spike-anxiety

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.