Leto za vrcholom. Návrat z dovolenky a do práce a v hlave ten známy monológ: Prečo tráviť dni v úrade, keď ich dokážem zmysluplne naplniť aj inak? Adaptácia, jeden deň augustovej polo-nudy na ambasáde, a vzápätí zmení dynamiku dní prípad J. Chovanec, človeka, ktorý zomrel na následky policajného zásahu v roku 2018. Prípad nie nový, v počítači je jeho zložka a tá zrazu ožije a vyskočí na rovné nohy, hoci pán Chovanec už na rovné nohy nevyskočí. A ja si prestanem klásť otázky, prečo som tu. Ego na chvíľu zavrie hubu, my sme tím, podvečer unavený tím.
Charleroi a okolie. Boli to policajti zo Charleroi, Pán Chovanec zrejme jedinec na autistickom spektre (moja hypotéza), neštandardný pre bežné normy prijaté v našej spoločnosti. Charleroi je drsné mesto. Kedysi mesto baníkov a banských magnátov: čierne zlato, talianske reštaurácie a známe obchody s topánkami, na ktoré si Taliani potrpia. Mnohí baníci totiž pochádzali zo Sicílie, doviezli ich na prácu, negramotných, húževnatých, hľadajúcich obživu. Banská tragédia v Marcinelle roku 1956, kedy výbuch uväznil a usmrtil stovky mužov. Moja známa, učiteľka francúzštiny Innuncia, pochádza z komunity talianskych baníkov a vraví, že na Sicílii niet rodiny, ktorá by tam niekoho nestratila. Potom bane nadobro zavreli, Valónsko schudobnelo, Charleroi schudobnelo, stalo sa z neho tmavosivé zachmúrené mesto, kasína, krčmy, tak si ho pamätám z rokov 2007-2010.
Medzitým tu vzniklo ono známe letisko – Brusel juh, hoci od Bruselu ho delí viac ako 40 kilometrov kukurice. Stojí za to po pristátí zájsť do mesta Charleroi a obzrieť si ten amalgám bohatstva, chudoby, potlačeného aj vybuchujúceho hnevu, rozpadu a obnovy.
Nejdem posudzovať zasahovateľov, ktorí zapríčinili smrť pána Chovanca, mne sa nezodpovedajú. Stať by sa to mohlo aj inde, ale stalo sa tu. A svedomie máme všetci. Svedomie, ako láska, nie je selektívne, a je to pre mňa najkrajšia myšlienka z českého filmu o V. Havlovi. Pre mňa tento axióm potvrdzuje mystérium sveta, to, že naša myseľ, a táto fyzická realita, sú len drobným aspektom, dierou v opone, ktorou vieme vyzrieť von,.
Som ovplyvnená aj tým, že sme to raz v Charleroi skoro schytali, dve baby s foťákom, pritom len zvedavé. Na chvíľu som pocítila ten bezprostredný strach zoči-voči fyzickej agresivite, strach prvej čakry.
Šialené konanie policajtov a policajtky voči mužovi v strese. Nevie, čo to spustil. Je to hyperbola, drak utrhnutý z reťaze, potláčaná bolesť, ktorá vyrazila štupeľ. Predkovia, ktorí prežili život na nezamestnaneckej podpore, sociálna nerovnosť, strata sebadôvery..
Je mi ľúto, keď vidím to video z cely. Je mi ľúto, lebo toľko energie dávame do pamätníkov Holocaustu, pripomíname si hrdinov a?
Ľudí v autistickom spektre bude asi pribúdať, homo sapiens sa mení, hoci prvotným drive-om sú stále dolné, animálne čakry, právo prežiť a cítiť, áno, aj cítiť bolesť. Lenže toto právo je po tisícročia manipulované, potláčané, a tak to potom vyzerá. Na lajnu koksu sa blíži nos, ktorý nevie, že je dych, a vedomie a potenciál všetkého. Nos to vlastne vie, ego a strach to nevie. Ja teda s kokaín line skúsenosť nemám, toto ide z predstavivosti, ale tisíc spôsobov potláčania bolesti mi umožňuje cítiť s celou tou partičkou v cele v Charleroi. Potláčala som kedysi bolesť rôznymi spôsobmi: prejedaním, nejedením jedením sprostostí, ignorovaním prirodzeného rytmu, pasívitou, lenivosťou, citovým vydieraním, posadnutosťou výzorom, nástojením na vlastnej pravde, a to je len pár stratégií na ilustráciu. Nedokážeme sa zmeniť z vôle ega, aspoň nie naozaj, dokážeme sa však zakoreniť v prítomnej chvíli a priniesť do nej vedomie. Zvedomené, nástroje seba-zachovania a seba-deštrukcie stanú sa dvoma stranami tej istej mince. Dovolím všetkému byť: horkému, sladkému, ľahkému, ťažkému, veselému a tragickému… sú to uhly pohľadu, zlomky príbehov, dôkazy hravosti zmyslov.
A tak utíchla polemika v mysli, či tráviť dni v úrade alebo seba-zamestnaním sa. Je to jedno, v oboch budú okamihy vzletné, nudné, napäté aj veselé, plné zmyslu a niekedy nie. Vytiahnuť znova zložku Chovanec, odpovedať na telefonáty, maily, dúfajúc, že rodina dostane vďaka práci vyšetrovateľov a advokátov odškodné, ak peniaze dokážu toto urobiť. Hej, aj peniaze sú sloboda, radostné pípnutie karty v obchode s pocitom, že áno, že je dosť na olivy aj syr aj víno a dosť podeliť sa. Chudoba je hnusná. Charleroi sa mení, no stále je to drsné mesto ukrývajúce zranené dieťa.
Za návštevu stojí banské múzeum, múzeum fotografie, kanál spájajúci mesto s Bruselom a ďalej prístavmi, okolité ruiny priemyselných podnikov, ale aj centrum samotné, kde sa veľa búra a stavia. A dodnes sú tu vraj najlepšie talianske reštaurácie a obchody s topánkami.
Nejdem skončiť s tým, že joga je odpoveď, rozumiem úplne aj postoju Prdím na jogu. Ja síce nie, ja sa na tú podložku postavím alebo zvalím asi aj posledný deň života, no ciest je nespočetne. Môžem vnímať bolesť všetkých ako svoju len vtedy, keď tú svoju prijmeme za svoju. A má zmysel hľadať odstup od vlastnej story v hlave, lebo je tak veľmi tvorená čriepkami zadretými do psychiky, trieskami uväzneným v koži, nervoch a svaloch, pochádzajú z detstva a z predchádzajúcich generácii.
Venujem skupine Feel, Syse aj baníkom, ktorými sme.
