Obrázok je spoločné dielo s Lulou. Dali sme si dnes spolu podvečernú jogu. Ďalšie inšpirácie uvedené pod článkom.
Sedeli sme v A.H.A., v malom divadle v meste neďaleko pyramídy, na konci Fazuľovej ulice v Bratislave. Moje obľúbené miesta, ale to tu nie je podstatné. Pili sme kávu v časoch, keď káva bola presso veľké alebo malé s mliekom či bez. Dievčatá mali šesť-sedem rokov, a chodili do A.H.A. na balet. My matky sme ich čakali, ako inak, pri káve.
„Keď sa začneš pohrávať so subtílnymi energiami, dávaj pozor, otváraš sa niečomu, čo je obrovské, aj nebezpečné.“ Jedna z prítomných hovorila o svojej skúsenosti s akousi vešticou. A o svojom transcendentnom zážitku, ktorý som už dávno pretavila do poviedky. V tomto neváham, príbehy si odchytávam, a oni sa potom napíšu mojím prostredníctvom, možno celkom inak, ako sa odohrali. Pri onom rozhovore som mlčala, a počúvala. Nič som o subtílnych energiách nevedela, telo som považovala za dosť nešikovné a nespoľahlivé zariadenie, hlavu som nepoužívala, ona používala mňa, často ma aj zneužila. Jedno si pamätám, visela som tej osobe na perách, sledovala som niť a kdesi v spodnejšej vrstve som si hovorila, hovor, hovor. Toto chcem zažívať aj ja. Asi nie som hodná takých zážitkov, ale chcela by som. Nič z toho na povrch vedomia vtedy nepreniklo, esencia r ozhovoru so mnou však išla ďalej. A nie oveľa neskôr som sa začala zahrávať aj pohrávať so subtílnymi energiami. Mala pravdu – vstúpila som kamsi, kde sa ilúzia bezpečia rozplýva v holej skutočnosti. Nedávno som to hovorila inej kamarátke, a tá sucho poznamenala, „Niekedy je lepšie nebyť tak celkom zobudený.“
Hej, znásobená zraniteľnosť, znásobená citlivosť, za vyhýbanie skutočnosti dostávam riadne zauchá, ale neľutujem. Cítim korene a patrím všade, testujem odvahu a silu. S bezpečím to nemá veľa spoločného, alebo všetko, ak prijmem, že všetko je skúsenosť, proces učenia, cesta domov.
Kniha Henriho Neuwena, holandského katolíckeho kňaza. Sama by som po nej nesiahla, spadla mi do ruky. Neuwena inšpiroval Rembrandtov obraz Návrat strateného syna. Príbeh maliara a jeho takmer posledného diela. Rembrandt už v tom čase vedel, čo je bolesť, a pokora bolesti. Zažil výslnie, stratil takmer všetkých blízkych, prišiel o uznanie. Originál obrazu je v Petrohrade, a môj kamarát ma rozosmial otázkou, či sa ho Neuwen pokúsil ukradnúť a prepašovať domov. Nie, Neuwen ho použil ako metaforu, jeho kniha je dojímavá, nádherná. O láske, ktorú hľadáme, hoci sme ju nikdy nestratili. Našla som si potom informácie o autorovi, bola som zvedavá, prečo zomrel čosi vyše šesťdesiatročný a nie zaslúžilo oveľa neskôr. (Trochu moja obsesia, na hodinách literatúry a histórie som si vždy rátala, koľko sa autori a králi dožili rokov.) Koľko času im bolo dopriate. Neuwenovi puklo srdce – vracal sa z turné po vydaní knihy. Ak sú v svete tých subtílnych energií skutočne nejaké bytosti, tak by sa zasmiali, a povedali, no big deal, tak čo, prešiel na druhú stranu. Ja tu na tejto strane celkom slušne ľpiem na živote a celkom kvalitne sa viem zľaknúť. Prišlo pre Neuwena posolstvo lásky a sebalásky príliš neskoro na to, aby zahojilo orgán lásky – srdce? Ktovie? Život je mystérium.
Joga je nekonečný zdroj, ako obrovský kôš v rozprávke, do ktorého možno kedykoľvek siahnuť a čokoľvek vytiahnuť. Hojí, učí, napráva. Dá sa začať odkiaľkoľvek. Keď to vezmem vertikálne – v strede je energia nášho Ja patriacemu svetu, hľadanie autentickosti, prijatia. Dolu sú tie temné zákutia, dno jazera, tvorivé a plodné bahno, obávané, lebo je tam naozaj všeličo, ale oplatí sa zaboriť doň. A hore? Inšpirácia, svetlo, priestor. Dá sa chodiť hore-dolu, prechádzať cez stred, vlastne, všetko je stred, doma.
Inšpirácie tentoraz: https://lonerwolf.com/what-is-a-soul/
Henri Nouwen Return of the Prodigal Son
A prítomný okamih.
