O existencii takýchto dedín a mestečiek som predtým nemala ani potuchy. Sú na Západe, na juh od Bruselu, na ceste do Francúzska, a pritom na mňa pôsobia zabudnutejšie a neskutočnejšie ako dediny v horských údoliach na Slovensku. Domy z tmavosivej bridlice roztrúsené okolo ciest, na návršiach, v údoliach. Rovnako sivé kostolné veže. Za pekného počasia plné cyklistov a rodinných turistov, vodákov, chodcov. Za dažďa, hmly a tmy… patria sebe a bridlica získava zvláštny mokrý lesk. Majú pôvabné mená pripomínajúce keltské mýty či francúzske legendy. Louette St. Denis. Pri ceste do lesa učupená pôvodne chatka s veľkou záhradou. Piecka na drevo. Tri kroky od vchodu do kuchyne, ďalší krok do spálne, malá izba s výhľadom na záhradu s jazierkom, susedia sú na dohľad, ale ďaleký. Bernadette, moja stará priateľka. Cítim, ako mi do svetra vsakuje pach horiaceho dreva, rozprávame sa – nadviažeme na predchádzajúce rozhovory: zmysly, zmysel, ktorý im dávame, muži, ženy, spolupatričnosť. Je to pomalý rozhovor, chvíľami prúdim takmer v hladine alfa. Hodinová prechádzka v daždi, vraciame sa cez starú časť dediny. Dom, ktorý by mohol byť obydlím v Tolkienovej ságe, cez zaprášené okná presvitá žlté svetlo, a v tom sa hýbe žltovlasá hlava. To je miestny sochár, povie Berni a sme vnútri skôr ako zaváhanie. Vyrezáva z dreva Pannu Máriu, hoci to nie je celkom jeho téma, okolo neho sú dokončené, aj polohotové sochy; akt ženy, do hladka opracovaný ovál pri zemi, akoby drevený menhir. Niektoré sochy vyzerajú ako klasické diela dedinských rezbárov, no niektoré sú vyleštené dohladka, napríklad tá nahá žena – chytám ju za okrúhle plece, na ktorom nádherne vyniká kresba dreva. Dokonalé. Ty máš trochu prízvuk, hovorí sochár. Luxemburský? Slovenský. A valónsky sochár v tej chvíli povie niekoľko viet po česky. Hľadaj ženu, pravdaže. Nejaká deva ho motivovala, no potom mu prestala písať. Ale chystá sa do Poľska, aj do Ruska, k Baltickému moru, v decembri more vraj vyplavuje kúsky jantáru. Christof bude mať vernisáž, a tak dokončuje sochy, dlho ho nezdržíme. Bernadette býva v záhradnom domci sama, pokojná, spokojná, odjakživa nesie v sebe auru vyrovnaného smútku, pravdepodobne o tom ani nevie. Predposledný dom pod lesom patrí čudákovi, osamelému, vraj je lepšie sa mu vyhnúť. No ona sa nebojí. Patrí sem, toto si vybrala, takto to chcela. Odišla z Bruselu a z úradníckeho života dávno, začlenila sa do miestnej komunity. Vie byť sama a pritom sama nie je. Skorý novembrový súmrak a cesta späť do mesta. Miniem niekoľko dedinských cintorínov, ľudia nosia kvety, ale sviečky nie. Tak to tu chodí.
Ešte jedna fotka, kamenný dom, hruška pri dome:
