Katarína Varsiková

Hranice, sloboda, motýle

Foto: Lula

Najobľúbenejšie hodiny jogy sú tie, na ktoré prídem na neistých nohách, s tisícimi bláznivo poletujúcimi motýľmi v bruchu, ktoré akoby sa nevedeli dosť von, na svetlo a vzduch, akoby dokázali len to jediné – búšiť do stien a skúšať to znova a znova. Postavím sa na podložku a  zázrakom sa steny rozostúpia a motýle začnú voľne poletovať. Je to metafora, lepšiu som nevymyslela.

Tieto dni najviac meditujem o vzťahu medzi hranicami a slobodou. Čosi mi došlo: potrebujem mať zdravé hranice, aby som si slobodu vychutnala. Je to pre mňa nové, lebo jedna vec je niečo tisíc ráz prečítať a pochopiť intelektom, a iná – zažiť. Dlho-dlho sa moja sloboda prejavovala v rebélii. A ešte viac vo veľmi prísne stráženom území, kam sa nikto nedostal. No pasaron.

Postarať sa o svoje potreby. A niekedy je to aj o prekonaní obyčajnej lenivosti: nechce sa mi do konfliktu, nechce sa mi vylaďovať na vyššie frekvencie, aby to, čo si naozaj myslím, prešlo čisto k energii druhého. Nechávam sa potom ťahať aj vliecť a uzatváram sa.

Kúpila som si teda náhrdelník s troma kamienkami sodalitu – pomáha pri prejavení emócií. Modrá je farba krčnej čakry, vyjadrenia.

Život, ani drevo sa niekedy nedajú ohnúť tak, ako by človek chcel,“ citát z nového prekladu, je vzácnym kontrapunktom sodalitu: právo na slobodné vyjadrenie, no nik a nič sa podľa neho ohnúť nemá a nemusí. Sloboda cítiť smútok a prejaviť ho, cítiť hnev a prejaviť ho. A čo s láskou? Tá práve cez tie pomyselné hranice vylieta na svetlo. Ako motýle a nočné mory, tie nádherné hanblivé verzie pestrofarebných motýľov.

Jeseň je čas plodov, dokončenia, aj keď nikdy nie je hotovo. Dôverovať, že v správnom okamihu sa uvoľní, čo sa môže – je joga. Trpezlivosť v asáne, vo vzťahu, v práci.

Dlho predlho som trénovala širšásanu, stojku na hlave, so stenou, s pomocou, až raz, na jar, uprostred lúky, prišiel čas stáť na hlave. Do stojky ma nechcel pustiť strach. No potrebovala som aj aktívne hlboké brušné svaly, a tie sa vytvárajú  tou každodennou prácou na podložke. Disciplína, aktívna praktika má v sanskrite meno tapas, súvisí s ohňom, to oheň dokáže spáliť nepotrebné, dať energiu tvorivosti.

Ešte jedna metafora, bruselská, a tiež sa mi hodí k jeseni. Bruselskí tkáči tkali svoje tapisérie obrátené rubom hore. Hotové dielo videli, až keď ho sňali zo stavu. Dovtedy sa spoliehali na vedomosti, intuíciu, mali zámer a pozornosť, čarovnú kombináciu.

Červené listy, motýle poletujúce v jesennom slnku, gaštany vo vlhkej tráve. Nová sezóna.

Rozpracovaný preklad: André Aciman: Variácie záhad

Román o bruselských tkáčoch: Dáma a jednorožec

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.