„Prepáčte pane, môžem pre vás niečo urobiť? Ach, vyľakal som vás, ako vidím. Nebojte sa mojej brady, mám Ameriku rád. Všimol som si, že čosi hľadáte, či skôr, akoby ste sem prišli s istým poslaním, a keďže som rodák z tohto mesta a hovorím vaším jazykom, možno by som vám mohol byť nápomocný.“

Týmito slovami sa začína útly román, ktorý sa odohrá za jediné popoludnie a večer na bazáre v Lahore, v Pakistane.

Slovo prepáčte a zdvorilá otázka: Môžem pre vás niečo urobiť? dokážu v istom prostredí a za istých okolností vyvolať strach a zobudiť obranný inštinkt, no muž, Američan, sa rozhodne zostať, a nechať sa pohostiť zdvorilým hostiteľom z Lahore, aby sa dozvedel jeho príbeh…

Obradne ponúknutý čaj a neskôr, keď sadne súmrak, ochladí sa, a začnú poletovať netopiere, príde čas na večeru.

Američan počas celého posedenia neprehovorí, len počúva. Ako sa chlapec z dobrej pakistanskej rodiny dostal na štúdium do USA a neskôr stal jedným z ambicióznych mladých ľudí v konzultačnej firme. Ako a prečo sa jedného dňa vrátil domov.

O vôni jazmínu, o túžbe spraviť všetko pre milovaného človeka a pritom sa nestratiť sebe, o kráse, horúčave, svete tu a tam.

Kniha, z ktorej si čitatelia vypisujú, podčiarkujú, vety aj odstavce, ako mi vraví čítačka. Som jednou z nich, z podčiarkujúcich.

Kniha, o ktorej sme kedysi diskutovali na večierku, na ktorý som sa dostala ani neviem ako. Kniha, ktorá je rovnako vzrušujúca aj na druhé a tretie čítanie, pre to  vnútorné napätie, pre mnoho otázok, chutí a vôní…