Moji dvaja pravidelní sprievodcovia prechádzok so psom asi netušia, aký mám skrytý prínos z ich spoločnosti. Prínos spontánneho učenia. Učím sa, ako sa žije pre súčasnú chvíľu, múdrosť, ktorú sprostredkúva, okrem iného, aj joga.
Jeden z nich, 84-ročný pán F., mal nedávno narodeniny. Žije sám so svojou sučkou v byte neďaleko nás, varí si, upratuje, stará sa o príbuzných, chodí na prechádzky, do všetkého strká nos, a veľmi rád rozpráva.
Obľúbená – novšia séria historiek sa krúti okolo nasledovného:
Syn starého pána, tiež už vyše šesťdesiatročný ujko, si dal operovať srdce. Srdcové problémy majú v rodine, dozvedela som sa. No zotavuje sa oveľa pomalšie, ako kedysi on, jeho otec, ktorý podstúpil podobnú, ešte ťažšiu operáciu. A tak môj spoločník a susedko vozí svojho vystrašeného syna na rehabilitácie, chodí ho povzbudzovať a navštevovať, a všade rozpráva, ako ho nevesta privítala vo dverách, premerala si ho pohľadom, a povedala:
„Ak to pôjde takto ďalej, tuším vymením… a začnem žiť so svojim svokrom.“
Aj doktori sa vraj pýtajú, ktorý je otec a ktorý syn, tak to musí synovi veľmi pomáhať v konvalescencii.
Hej, hej, starý pán sa drží, vyzerá úžasne. Nič z neho netreba páčiť, všetko povie sám. Doopatroval manželku, bola to jeho životná láska. Celý život ťažko pracoval. Každý deň si uvarí niečo od mäsa. Veru, aj fajčí. A má rád whisky. To jeho syn, ten, čo sa tak ťažko zotavuje, ten vymieňal ženy ako spodky, žil vraj s ôsmimi. A pracuje v úrade.
Nič tým nechcem naznačiť, len sa v jeho prítomnosti a dobrej nálade nájdem dôvod tešiť sa z chvíle, ktorá práve je.
Spomínala som dvoch spoločníkov, tak tou druhou je istá pani; narodila sa v Paríži, o rok neskôr ako moja mama. Mohla by byť mojou mamou, smeje sa. A vôbec, jej úsmev, a smiech, som kedysi považovala za súčasť nejakej duševnej poruchy. Nie je to možné, fúka ľadový vietor, diaľnica hučí, a ona sa smeje, ako… Dnes ju už trochu poznám, je svojská. Rozprávame sa, viem, že tým smiechom prijíma život, vôbec nie ľahký. No a kto ho už má ľahký, prosím! Nepoviem o nej viac.
Títo dvaja ma občas zlákajú; napríklad, raz som s nimi celkom neplánovane zašla na omšu, v pondelok o pol jedenástej, v miestnom „Auparku“. To som ani netušila, že toto zariadenie má aj kaplnku. Má. Bolo plno, zo tridsať ľudí, veľmi nevzrušený, triezvy pán farár, bez emócií, mudrovania, vykonal staré rituály. Pre mňa nové, neznáme.
Moja spoločníčka krásne spieva, zistila som. Aj pán F. uznanlivo kýval hlavou, najskôr ho bolo potrebné upozorniť, aby počas obradu stíchol. To je preňho naozaj ťažké. Žmurkal na mňa. Dal si záväzok, že zájde raz za mesiac na omšu, a poprosí, aby sa ten jeho syn zotavil.
Vyšli sme z kaplnky, a tí dvaja sa rehotali, len tak, dôvod sa vždy nájde: chlpy na brade istej nemenovanej susedy a jej údajné panenstvo, napríklad. Pre to panenstvo ju volajú Snehulienka, žmurkol na mňa. Smejem sa s nimi.
Slovo „napriek“ škrtám zo slovníka, hoci sa mi podsúva veta, ktorá by ho obsahovala.
Nie je.
A tak na záver: hádam títo dvaja majú niečo z mojej spoločnosti, hádam je obohacovanie vzájomné.
Je.
