Kurz francúzštiny pre pokročilých, jazyková škola v Bruseli.
Budova starej tlačiarne, trochu schátraná, v salónoch a izbách, kde predtým bývali členovia tlačiarovej rodiny, sa konajú kurzy.
Úprimne, v tom čase som na tento kurz nemala, aspoň nie v hovorenom jazyku, no hodiny v ňom strávené patria medzi tie naj skúsenosti…
Bol to ostrov multi-kulti bezpečia, kde medzi zákazané témy patrilo náboženstvo a politika, všetky ostatné boli dovolené. Turci, Gréci, Španieli, Slovania, Maročania v jednej triede, s jedným cieľom.
Naša prof v kurze túto zmes kultúr obdivuhodne zvládala, rada som ju pritom pozorovala.
Napríklad, keď nám drobný sympatický Švéd pri predstavovaní oznámil, že prišiel do Bruselu za svojím manželom, ktorý dostal zaujímavú pracovnú ponuku. Prof, volajme ju Chantal, sa usmiala a prikývla, akoby to bola ta najbežnejšia vec na svete.
Ako tému ústnej skúšky nám jednu zimu dala predstaviť niekoho či niečo z vlastnej kultúry. Pre mnohých to bola výzva, aj možnosť na chvíľu sa dostať na výslnie, na chvíľu dať ľuďom vedieť, že jeho či jej arménska, česká alebo portugalská identita má svoj pevný základ. Možnosť napraviť si sebavedomie ťažko skúšané vo chvíľach, keď uši trhavým akcentom so sklopenými ušami lúska cvičenia a mračí sa nad nepochopenými vetami.
Zaznelo veľa refererátov, no navždy mi zostal v pamäti jeden, od švédskeho spolužiaka, nazvime ho Johann.
Postavil pred katedru a vypäl sa vo svojej nepatrnej výške (naozaj, nie všetci Švédi sú urastení a blond), no s prirodzenou sebadôverou, s akou na začiatku spomenul svojho manžela. Začal otázkou:
„Viete, kde sú korene známeho švédskeho feminizmu a rovnosti medzi pohlaviami?“
„Nooo, nevieme, “ povzbudili sme ho.
Johann pokračoval: „Našou národnou hrdinkou je totiž Pipi Dlhá Pančucha. Dievča s ryšavými vlasmi a pehami, na ktoré je hrdé. Pipi nečaká na princa na bielom koni, má vlastného bieleho koňa, a chodí si s ním, kam sa jej zachce. Pipi, ktorej je mienka úctyhodných spoluobčanov v mestečku ukradnutá, dievča, pre ktoré je kamarátstvo také prirodzené a ľahké ako dýchanie…“
Hľadela som na Johanna s obdivom, počúvala plynulú francúzštinu, usmievala sa nad tým, čo hovorí. Johann vtedy dal dar-inšpiráciu, ukázal možnosti interpretácie.
Pipi mám rada odjakživa, čítala som ju pre seba, a čítam ju deťom, a nikdy som sa nezamyslela, prečo ma jej príbehy tak neuveriteľne uspokojujú. Duch slobody.
Až, nedávno sa s Pipi vytasil kamarát v inom kontexte, opäť som o nej začala rozmýšľať, rozvíjať, čo začal kedysi Johann vo svojom príspevku.
Pipi si naozaj robí, čo sa jej zachce, a kedy sa jej zachce, no niet v nej vzdoru, ani revolty. Pipi je dokonale sama sebou, a pritom dokonale otvorená všetkému, čo svet ponúka. Zavolajú ju do školy? Ide sa pozrieť, a potom sa rozhodne, či sa jej tam chce alebo nechce chodiť. Chcú ju okradnúť? Sú to zlodeji, ktorí skončia vydesení na smrť kdesi na strome. Má chuť na palacinky? Vytiahne panvicu, a so spevom začne vysmážať. Vo veľkom pravdaže, Pipi robí všetko veľkoryso, a o všetko sa delí s kamarátmi. To dievča nepozná strach, má to vybavené „vo vyšších sférach“, kde ju stráži mamička-anjel, aj „na zemi“, čiže na mori, kde sa plaví otecko a v príhodnej chvíli sa zjaví, keď treba utužiť vzťahy a zhodiť na breh novú truhlicu peňazí.
Ja viem, je to rozprávka, tak sa žiť nedá, namietnete. Myšlienka, ktorá sa mi však neustále ponúka, je: A čo ak by som si niečo z tej Pipinej dôvery vzala? Napríklad, spokojnosť s tým, ako vyzerám, aká som a kde som. Schopnosť dívať sa na nový deň ako na dobrodružstvo: rozhodnúť sa pre výlet, a bez fixných plánov sa tešiť z toho, čo prinesie. Upiecť si na čo mám chuť. Vstúpiť tam, kde ma čosi láka. Sedieť za daždivého nedeľného rána v bútľavom strome a pozorovať svet… Dôverovať?
Ja viem, Pipi narobí paseku u hostiteľov, keď ju pozvali na čaj, naozaj, pravidlá sú jej ukradnuté, ale veď netreba všetko kopírovať, len sa inšpirovať.
Kto vie, čo dnes robí Johann?
Viem, že sa po niekoľkých rokoch v Bruseli vrátil do Švédska, dostal dobrú pracovnú ponuku a asi sa mu už nechcelo robiť sprevádzajúceho manžela. Hoci, keď sme sa lúčili, vravel, že mu bude bruselské multi-kulti chýbať, predsa len, Stockholm je oveľa homogénnejší.
S niekoľkými ľuďmi z nezabudnuteľného kurzu dodnes udržujeme kontakty, bola to pre nás veľká skúsenosť, obdobie, keď sme prelomili ľady francúzštiny a začínali sa v nej vyjadrovať, orientovať.
Čas, keď som si k stredoeurópskej identite pridala ďalšiu…a všetko sú to len nátery, tenké vrstvičky, to podstatné je niekde úplne inde, ale to už je aj iná téma…
