Katarína Varsiková

Nápad založiť mesto na mieste, kde predtým nijaké nebolo, mi prichodí americký, som zvedavá. Za výjazdom z diaľnice sa pokračuje kúsok po vedľajšej ceste, vedie z nej veľa odbočiek a smerov, Belgicko je ľudnatá krajina a prekypuje aktivitou. Po niekoľkých kruhových objazdoch a intuitívnom smerovaní sa objaví šípka na centrum a nasmeruje nás s autom do podzemia – samotné mesto je vyhradené chodcom. Výborne. Nechali sme auto stáť v sekcii Modré F a vyšli po úzkych schodoch hore.

Louvain La Neuve, mesto, ktoré vzniklo z trucu?

Čo spraviť, keď dve jazykové a národnostné skupiny obyvateľov toho istého štátu nedokážu zdieľať spoločnú univerzitnú pôdu?

Roztržky a spory medzi flámskymi a valónskymi študentmi Katolíckej univerzity v pôvabnom flámskom mestečku Leuvene vyústili v 60. rokoch 20. storočia do rozhodnutia založiť nové mesto, sídlo frankofónnej univerzity, a tak vznikol „Nový Leuven“.

V porovnaní s mestami, ktorých dejiny osídlenia siahajú do staroveku či stredoveku, je mladučké, úplná žubrienka. Nachádza sa asi tridsať kilometrov južne od Bruselu. Okolitá krajina je malebná, rovinatá, ale nie nudne rovná, sú tu jazerá, lesy a rieky a polia, zámky a pamätihodnosti, miesta, aké ľudia radi vyhľadávajú vo voľnom čase.

Do Louvain La Neuve sa odbočuje z diaľnice na Luxemburg. Bola som veľmi zvedavá, ako toto mesto vyzerá, a tak sme sa ho vydali v jednu sobotu objaviť.

Nemám rada metrá, pivnice a suterény, ale milujem okamih vynorenia sa na svetle, netrpezlivo vyzerám kus oblohy (v tú chvíľu oceľovo sivej), časť domu či budovy (neomietnutej tehly typickej pre túto krajinu), prvých ľudí (za daždivého sobotného rána takmer ani nohy). A sme vonku, na Hlavom námestí, z neho sa v poloblúku rozbiehajú rôznymi smermi ulice, za chrbtom máme veľkú sklenú budovu Aula Magna na vonkajšom okraji vnútorného mesta, za ňou je jazero, okolo návršia s domami. Máme psa Bena, a tak sa napriek chladnému mrholeniu najskôr vydáme k jazeru po cestičke určenej na „vychádzku do prírody“. Kde-tu prebehne skupina víkendových bežcov či športovcov, oproti nám kráčajú ľudia s deťmi, asi mieria do centra, na lúke pri jazere pani venčí dvoch pastierskych psov a pasie koňa… Svetla je málo, fotiť sa veľmi nedá, trávniky rozblatené a vietor chladný, vydáme sa teda naspäť do zatiaľ neznámeho Louvainu. Z odstupu má tvar stredovekého mestečka s kruhovým pôdorysom, pomyselné hradby sú budovy po obvode, za ne sa dostaneme len jedným príjazdovým chodníkom, chýba len brána, padací most a vodná priekopa. Sme naspäť na Hlavnom námestí, uprostred ktorého sa rozložili predavači zeleniny od okolitých pestovateľov, inak sa tu stále dokopy nič nedeje. Z neho sa vyberáme po symbolicky nazvanej Grande Rue, Veľkej ulici; lemujú ju reštaurácie, kaviarne, kiná, časť chodníka je pod strechou, čo v daždivom Belgicku má svoje výhody. Mať chodníky pre seba, prebiehať z jednej strany ulice na druhú bez toho, aby človek dával pozor na autá, je príjemné. Ľudí postupne pribúda, najviac je naozaj mladých, študentov. Uličky končia a odbočujú, križujú sa s inými a dovedú nás na skutočné trhové námestie, sobotňajšie stánky zľahka začínajú s biznisom. Zastavili sme sa pri predavačovi pletenej módy z Peru, krásne čiapky, farebné svetre a svetríky pre deti, veľa základných farieb – červenej, zelenej, žltej. Od vedľa voňajú syry, olivy a domáce chleby rozložené pod bielymi plachtami.

Čo podniknúť v neznámom meste, kam človek zavíta len tak, bez plánu, len v očakávaní zoznámenia sa? Prechádzame sa, strčíme nos do pekného hračkárstva, obzrieme výklady, prečítame názvy a nápisy, zájdeme na čaj. V kaviarni narazím v chodbičke vedúcej k toaletám na známeho z Bruselu, indického jogína Vithala. Svet je neuveriteľne malý. Kto to vraj povedal, že ak poznáte jedenástich ľudí, na celom svete existuje niekto, kto je známy niektorého z vašich známych? Vithal tu predáva indické veci, trh je vraj veľmi dobrý. A keď videl naše fotoaparáty, povedal, že Louvain fotografov láka, vraj sa tu konajú rôzne akcie lovcov svetla a nálad. Je to výzva, fotiť betón, tehly len zopár desaťročí staré, zachytiť atmosféru nie klasicky fotogenického mesta.

Pre mňa je najťažšie namieriť fotoaparát na nič netušiaceho okoloidúceho či stojaceho, pripadá mi to ako nedovolené narušenie intimity a väčšinou váham tak dlho, až si vyhliadnutý „objekt“ moje muky a váhanie všimne a je po fotke.

Mesto sa dá obísť za necelú polhodinku, pozrieme si bielu betónovú budovu Knižnice prírodných vied, kto má rád modernú funkčnú architektúru, povie asi, že môže byť. Ja hej, ale nevošla som dnu, nebudem hodnotiť. Stavba kostola kúsok od knižnice je tiež jednoduchá a premosťuje ulicu, čo vedie okolo, zvonku pribitý kríž má všetky strany rovnako dlhé a takmer kríž nepripomína. Na prízemí cestovnej spoločnosti ponúkajúcej lístky a letenky sa tiesni veľa ľudí, cestovanie k študentskému životu patrí. Hneď vedľa je verejná práčovňa a nad ňou kaviareň.

Beno je touto prechádzkou trochu zmätený, oňucháva neznáme rohy; zväčša ho do miest neberieme, no keďže sa predtým vybehal pri jazere a v uliciach pre peších je aj preňho bezpečne, mal tú česť spoznať Louvain La Neuve. Iných štvornohých obyvateľov sme nevideli.

Keď sa vraciame späť, je už okolo obeda, trh v plnom prúde, na uliciach a rohoch postávajú a smejú sa ľudia, čo si dali víkendové rande, nálada je uvoľnená, mestská, vidno aj deti s rodičmi, koniec koncov jeden z najkrajších obchodíkov bolo naozaj hračkárstvo, takže tu určite nežijú len slobodní medzi osemnásť a dvadsaťpäť.

Najväčšia tortúra: nájsť opäť auto. V automate som zaplatila taxu za parkovanie a vošli sme do podzemia približne tam, kde sme z neho vyšli, aspoň tak sme sa nazdali, ale stĺpy medzi parkovacími miestami boli označené červenou farbou, tiché a nikde nikoho. Vyšli sme znova von a hľadali: podľa parkovacieho lístka sme prišli vchodom Grand Rue 3. Skrátka, videli sme ešte sekciu žltú a oranžovú, kým sa konečne zmodralo na úspech a na mínus druhom poschodí nás v prítmí a tichu čakal červený Renault.
„Vieš čo, dohodnime sa, že túto historku nebudeme najbližší rok nikomu vykladať,“ povedala Diana. Jasné, že som súhlasila. Ženy sa nerady priznávajú k omylom, ktoré súvisia s orientáciou a jazdením.

Nie je to miesto z Bedeckera opradené povesťami a históriou, obliehané turistami, no práve to je istým spôsobom jeho pridaná hodnota. Podľa mňa musí byť ako stvorené na street party, najmä v príjemnom počasí, myslím, že si nejakú vyhliadnem a prídem sa pozrieť.

(Veľa fotiek a dojmov zdieľajú obyvatelia a návštevníci na www.flickr.com Stačí naťukať Louvain La Neuve).

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.