Koniec januára, začiatok februára 2012, keď zrazu v Belgicku udrela „ruská“ zima. Sme na ňu zvyknutí zo Strednej Európy. Tu mnohým chýbajú najmä slnečné dni, nech je to s teplotou akokoľvek. Aj také však niekedy sú.
Nasledujúcich pár riadkov je ako fotografia, je to zhustený príbeh, príbeh rodinného fusaku. Kus, čo nepodlieha móde, a vydrží generácie. Ottignies je mestečko vo Valónsku, asi 30 km od Bruselu. Napísala kamarátka Zuzana.
….
„a ako sme tak brázdili mrazivé Ottignies, tak mi bolo tak dobre z toho slnka….asi sme vyzerali divne, lebo ľudia od vlaku do svojich domov išli v miernom pokluse a každý druhy mal na hlave obkrútený šál a krk hlboko vo vetrovke a plecia pri ušiach, len ja som z nohy na nohu chodila tvarou otočenou k slnku v poctivom slovenskom kožuchu a Maxim v kočíku sladko spal vo fusaku, v ktorom spával Olino, pred nim Emka, pred Emkou dvaja moji bratranci, pred nimi ja a predo mnou moja staršia sestra, a ako tak na ten fusak z barana pozerám, budú v ňom spať aj moje vnúčaťa. Obom nám bolo teplo, mne hlavne na duši, že „je tam“.“
