Katarína Varsiková

Mucha, aj lastovička, aj ja

Fotka: Time Lapse (Cloude Shine), Ján Valík, olej na plátne

„Prečo zostávať vo väzení, keď sú dvere dokorán?“ Rumi.

„Pozícia v joge sa začína vtedy, keď z nej máme chuť odísť.“

Oba citáty prileteli tieto dni, oba provokujú, oba sú ľahké, a pritom vôbec, oba môžu byť intelektuálnym cvičením v dobrej debate, ale aj bránou k meditácii. A pri oboch sa dá usmiať.

Vždy ma rozčuľovala mucha, alebo iní hmyz, uviaznutý v interiéri a márne hľadajúci otvor, ktorým by unikol. Hoci často je v danej miestnosti možností úniku neúrekom, hmyz naráža na sklo, zúrivo bzučí a skúša to znova a znova. Moja stará mama v takej situácii zobrala utierku alebo placačku a skrátila muchino hľadanie bez zaváhania. Časy sa menia, aj muchy sú dnes vzácnosť. Keď vidím lastovičky križujúce letné nebo, hovorím muche, vyleť moja, potrebujú ťa. Lenže rovnako aj lastovička či sýkorka omylom priletená do izby ťažko hľadá cestu von, hoci vtáky sú známe skvelou orientáciou. Panika a strach znemožňujú vidieť cestu.  

Je toto ľudský dôvod zotrvávania vo väzení (mysle)? Áno, ale myslím, že nie je jediný. Väzenie dokáže byť pohodlné, je to známe prostredie, čo sa o tom tam vonku nedá povedať.

Raz, dva razy v týždni som opäť v joga štúdiu, a nielen doma na podložke. Keďže sa všetko pomenilo, namiesto piatkovej ashtangy s Krysztynou je tu Simon a iyengar – postupné vchádzanie do asány, každý krok presne odprevádzaný pozornosťou, desiatky detailov. A tu ten druhý citát naberá zmysel. Pretože zostávať v pozícii, ktorá nie je dokonale postavená, vedená dychom a pozornosťou, znamená ubližovať si, znamená nerešpekt k telu, k životu.

Avšak – keď je v pozícii prítomnosť a vedomie, pozorujem: Kto chce prvý opustiť asánu? Myseľ, lebo sa nudí? Telo, lebo svaly či šľachy protestujú? Strach? V stojke, či zaklonenom bojovníkovi je strach určite prvý podozrivý. Práve preto má rituál jogy taký fyzický a metafyzický význam.

Slobodná vôľa je odísť z akejkoľvek pozície, ktorú necítim ako správnu. Slobodná znamená, že sa rozhodne vnútorný učiteľ, intuícia, a učiteľom je aj samotná asána. Hojdačka: príjemné, nepríjemné, dobré, zlé, a všetky ďalšie duálne energie, sú tu, a je nezmysel snažiť sa ich zastaviť, zrušiť, potlačiť, odmietať, ničiť. Ktorákoľvek z týchto stratégií je muchino plieskanie do zavretého okna či splašené poletovanie lastovičky v izbe.

Z duality však možno vyrásť, možno sa z nej vymaniť prijatím prítomnosti, a to je okamih, keď od dvier cely zavanie čerstvý vzduch a prítmie pretne lúč svetla a oboje ukáže cestu von. Lastovičke aj muche sa to často podarí, a vtedy nezaváhajú, v ich lete je víťazoslávne „I made it!“ Vôbec nezapochybujú, že tam, na slobode je to ono. Lastovička možno uloví práve tú muchu, to už je iná story.

Ľudská myseľ chce však tú slobodu najprv nejako poznať, vyhodnotiť, či stojí za to vyletieť, či je nekonečno možností lepšia voľba ako istota známych stien. V tejto dobe sa veľa meria, odhaduje, predpovedá, vyhodnocuje, a mne sa  vidí, že to len posilňuje neistotu a váhanie, teda strach. A tak si znova a znova vytváram situácie čistej zvedavosti a pozývam na podložku neznámo. Nemusím vedieť, nemusím ani vedieť, či a o koľkej bude prehánka alebo búrka, keď chcem ísť na výlet. Nasledujem intuíciu, občas si plieskam hlavu o sklo, občas slobodne letím.

Rozumiem ľuďom, čo jogu vyskúšajú, a potom nechajú tak. Je v poriadku cvičiť pre ten pocit “fajn, reset, pohoda”. Zo skúsenosti – keď človek prijme jogu ako rituál, fajn reset a pohoda sa stanú vedľajším, hoci stále príjemným účinkom. Podstata je Dych a Dharma.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.