Foto: V Parc Woluwe. Víkend snehu.
Mrazivé ráno, tri centimetre snehu, svetlomodrá obloha. Nedeľa a vyjdem do tohto sveta. Autobus 29 na konečnej síce stojí, ale s oznamom, že je mimo služby a smutým smajlíkom. Dvaja páni šoféri mi navrhnú, že ma zvezú pod kopec, Hof Ten Berg je na belgické pomery strmá ulica.
„A máte zimné pneumatiky?“ spýtam sa nonšalantne.
Stojaci šofér sa obzrie: „Nie.“
Schádzame z kopca a páni hlásia na dispečing, ako to vyzerá v jednotlivých zákrutách. Pod kopcom ma vysadia a idú naspäť hore, na druhé kolo.
Putujem ďalej, ráno je nové, áut aj ľudí málo. Podarí sa mi dostať na zastávku električky 92, kde stojí jedna osamelá slečna. Spýtam sa, či je to správne nástupisko a ona veselo odvetí, že áno. Prehodím niečo o zime, veď o čom inom? Je zababušená vo veľkom šále, na hlave parochňa – ružovo-čierne mikádo – trochu posunutá dozadu, takže vidno hranicu jej vlasov. Nevdojak mi zrak padne na jej nohy – ružové papuče! Zimná obuv je v Belgicku všeličo – conversky, balerínky, gumáky…ale papuče?
„Idem od milenca, nechcelo sa mi prezúvať,“ tentokrát je nonšalantná ona, a má nákazlivý smiech.
„Okrem toho, mám ponožky „adapté“ do papúč,“ dodala.
Adapté do papúč sú obyčajné biele vlnené ponožky. A tak tam spolu desať minút čakáme a odvezieme sa kus cesty. Veď prečo nie, vlastne?
