Mačka sa schovala v prázdnej škatuli pripravenej na linecké kolieska, ktoré zatiaľ neboli upečené. Veko zdobili snehové vločky. Ave Maria v podaní viedenského chlapčenského zboru plnila prízemie rovnako ako vôňa týchto sušienok, práve dala do rúry prvú várku.
„Ema?“
„Áno?“
Stál vo dverách a v rukách držal akýsi balíček, okolo úst mu pohrával úsmev.
„Skončil si v pivnici?“ spýtala sa. Dom sa musel pred Vianocami upratať od pivnice po strop, tak velil starý rituál.
„Pozri, toto som našiel v spodnej zásuvke toho stola, čo tu nechal predchádzajúci majiteľ.“ Podišiel bližšie.
„Počkaj, ruky mám od cesta, nemôžem to teraz zobrať. Niečo zaujímavé?“ Práve v tej chvíli si linecké kolieska vyžiadali jej plnú pozornosť, dokázali zhnednúť veľmi rýchlo.
„Neviem, asi by sa dalo povedať, že áno. Je to list, ale musíš ho prečítať ty, moja francúzština naň nestačí. Okrem toho, rukopis je roztrasený a vyblednutý.“
„Aha, no dobre.“ Položila plech na dosku, umyla a utrela si ruky a do končekov prstov chytila papier, ktorý jej podával.
Chère Claudine,
Les trois jours de Noël sans te voir sont incroyablement longs.
Je sais, on va se voir à Nouvel An…
„Preklad, poprosím,“ prerušil ju.
„Je to starý ľúbostný list, zjavne. Čo je v tom balíčku?“ Obrátila sa k nemu.
„Viagra. Dátum spotreby 1997. Presnejšie, máj 1997. Takže ju nevyužijem.“ Usmieval sa doširoka, a pochopila, že nežartuje.
„Ako sa volala majiteľova manželka, pamätáš sa?“
Spýtal sa, lebo vedel, že má výbornú pamäť nielen na tváre, ale aj na mená.
Ticho.
“Charlotte.” Došlo jej odrazu. „Určite sa volala Charlotte.“
„Takže Claudine je…“ spravil pauzu v štýle ohlasovania víťaza Oscara.
„Nechaj to tak. Majú vyše osemdesiat. A sú Vianoce.“
Mačka vystrčila hlavu zo škatule.
Ave Maria dohrala.
