Katarína Varsiková

CITY PREDATORS

Ktovie, čo nakoniec bude zo záznamu udalostí, ktoré, ak sa vôbec stali, tak niekedy v nedávnych časoch, možno predvčerom alebo inokedy, prípadne vôbec alebo len v hlave pozorovateľa, čo ich nakrúcal ako film a nastrihal v štúdiu svojej hlavy…

Do námestia z kameňa a betónu vytŕča roh reštaurácie rýchlej obsluhy; vojdete ta z ulice a skryjete sa pred žiadnym-chladným mrholivým počasím začiatku zimy, prípadne dverami, ktoré spájajú jedáleň, páchnucu cesnakom a paradajkovou omáčkou, s obchodným domom zahlteným tovarom obchytkaným tisícmi ľudí denne.

Vnútri, v reštaurácii stoja za dlhým vysvieteným pultom s chrumkavými slanými pizzami a sladkými koláčmi blondíny rôzneho veku a opotrebovania zvýrazneného ostrým svetlom. Nad hlavami majú neóny s fotografiami, ako by ideálne mala vyzerať ponuka cibuľových, šunkových, šampiónových, jablkových a tvarohových vypečených kolies a pred sebou teplé pulty s menej vydarenou, približne podobnou verziou z obrázkov.

“Studený alebo teplý čaj, minerálka, kola, sóda…”, zvýšeným hlasom vymenúva mladšia z blondín a neprítomným zrakom blúdi ponad plochu hemžiacu sa zákazníkmi, na toho svojho nepozrie, vlastne práve tomu sa snaží vyhnúť. Je urastená, v červenom tričku uniformy, svetle vlasy má pripnuté vo voľnom drdole a niektoré pramene jej visia popred trochu odstávajúce uši. Obslúžený si vyberie, posunie sa s podnosom a servírke sa podarí obrátiť chrbtom k ďalšiemu zákazníkovi a čelom k vytúženému zázemiu, kde v ovzduší prevláda aróma káv, cigariet, a kde niet otravných ľudí. Vpredu sú ďalšie dve obsluhujúce, staršia, s trvalou a širokými bokmi sa ujme hladného muža s upreným pohľadom a namáhavo prehĺtanými slinami.

Za hranatými, nepohodlnými stolíkmi sedia najrozmanitejšie tváre mesta a väčšina sústreďuje energiu na slasť jedenia, nedočkavo hryzú, žujú a odtŕhajú si ďalšie kúsky, kým nezaženú najväčší hlad. Tí, čo už aspoň polovicu porcie do seba vpratali, spomaľujú tempo, konečne začínajú namáhavo dýchať. Sú tú aj takí, ktorí napriek tlaku a zmätku dodržiavajú obrad kultivovaného stolovania, nevrhajú sa na papierové podnosy, ale najskôr dokončia začatú vetu, trochu si vysúkajú rukávy, počkajú na spoločníka, usmejú sa, upijú si a potom rozvážne odkroja prvý kúsok. Keď skončia, zložia použité príbory na zvyšky jedla (málokedy zjedia úplne všetko), utrú si prsty obrúskom, ponaprávajú si odev a odnesú podnos na odkladací pult. Sú v menšine, treba povedať, prevládajú predátori – očami fixujú korisť, v tomto prípade už upečenú, nespúšťajú z nej zrak počas celej cesty od taniera k ústam.

Absolútnu výnimku tvorí nenápadný chlapec na nenápadnom mieste kdesi v strede miestnosti, jeho ústa zostávajú zovreté, nehybné, no úzke oči sú bdelé, hoci ich takmer nevidno spod čiernej pletenej čiapky stiahnutej hlboko do tváre. Sú ako tajne umiestnené snímače, ktoré nezbadáte, kým vás na ne niekto neupozorní. Spod čapice trčia ešte vyduté líca a obrovské pery, horná je mohutnejšia, pokračuje rovno od bobule nosa a prekrýva aj vlastnú spodnú polovicu. Slabomyseľný chlapec s rukami pod stolom zababušený vo vlne by možno vzbudzoval súcit, keby nebol taký škaredý, keby mal dojímavé kučery, alebo sugestívne oči, či útlu postavičku. Nič také, len hrubá tvár, neforemné telo a tie sliedivé kamery. V tejto chvíli práve vyzerajú príležitosť, črtá sa neďaleko. Dvaja zamilovaní sedia oproti sebe, smejú sa, čosi si hovoria a držia sa za ruky nad stolom pokrytým zasychajúcimi kúskami chladnúcej pizze. Po dlhej chvíli sa odsunú od stola, dievčina si natiahne čierny krátky kabátik a vezme od svojho chlapca tašku, objíme ho zozadu okolo drieku a odchádzajú spoločným hojdavým krokom. Sliedič sa medzitým priblížil už celkom blízko k ich miestu, bleskovo vyberie ruky z prítmia vlneného lona a prstami schmatne ohrdnutý podnos. O chvíľu už opäť sedí pri prázdnom umakarte, akoby sa nič neudialo a očami hľadá ďalšie možnosti.

Medzitým sa spoza obslužného pultu rozlieha podráždený monológ – mladšia Gudrun sa vrátila z cigaretovej pauzy a nenávistne hľadí do tmavej tváre mladej cigánky s vlasmi až po driek. Je malá a štíhla a ledva stojí na nohách.

“Vypadni preč, čo si myslíš, špina jedna, nič ti nedám,” rozlieha sa podráždené odmietnutie.

“Päťdesiat centov mi chýba, donesiem ich”, hrubý hlas a dutá výslovnosť znie arogantne, hoci ticho. Dievča je neodbytné, zachmúrene hľadí do červenej soptiacej tváre, za ktorú sa na znak podpory postaví druhá, staršia pohoršená Gudrun.

“My tu nedávame zadarmo, kasa musí sedieť, ja za teba nebudem platiť ani halier”, vysoký tón reže vzduch.

“Päťdesiat centov,” vytrvalo opakuje cigánočka zastretým hlasom a stojí na mieste.

“Choď už, vypadni”, mladšia blondína trhnutím schmatne peniaze z taniera na pulte a s rachotom privrie pokladňu.

Dievča s čiernymi mastnými vlasmi sa šuchtavo presunie k stolu a sadne si chrbtom k obsluhe. Sedí v predklone, hlava jej padá na podnos, ani nevidno, či niečo je, pije, alebo len tak oddychuje.

Na opačnom konci sa pri dvoch spojených stoloch hlučne rozvaľujú chlapi, niektorí tuční, jeden z nich má na hlave okázalé sombréro, rehocú sa, kabáty porozopínané, kožené bundy nahádzané na stoličkách, pred sebou zvyšky a umelohmotné poháre. Nemajú naponáhlo, určite ich nečaká hladný kolega z kancelárie, ktorého treba vystriedať po polhodinovom obede. Ich rytmus má celkom iné vnútorné hodiny, nepatrí do tejto kultúry a krajiny, pochádza odniekiaľ, kde sú dni slnečné a nemenné, tempo spomalené teplom, osobný výkon prispôsobený dostupnosti zdrojov. Zlaté prstene, široké reťaze na poodhalených krkoch, okázalo nevkusné, sa ligocú pri veľkolepých gestách, akými dvíhajú telefóny k ušiam a poháre k ústam. Okolo nich neuhasína poludňajší ruch – stále noví ľudia prichádzajú oboma vchodmi, zo zimy ulice aj s prekúreného obchodu, rachotia stoličkami, socaním sa uvoľňujú zo zvrchníkov a opäť do nich navliekajú, prinášajú si uniformované chody, na ktoré si sypú prefabrikované ochucovadlá, farbia instantnú čerň kávy instantným mliekom, kečupom zjednocujú povrch.

Mladý bezdomovec je už sýty. Prestal vyhliadať ďalšie chody a sústreďuje sa na prípravu dezertu – do otvoreného okrúhleho náprstka kávovej smotany nasypal cukor z hygienického vrecka, tučným ukazovákom zamiešal obsah a slastne si ho priložil k mäsitým perám ako likérový kalíšok, obkrúžil biely náprstok ako dieťa cumeľ a nechal si obsah vtiecť do úst a čosi aj stiecť do kútikov. Nie je toho veľa, ale na kovovom pulte ležia hygienické balíčky cukru a smotánky do kávy zadarmo, k dispozícii všetkým. Bonus podniku.

Do reštaurácie  sa vrúti ďalší nával, sú to dve rodiny na nákupoch s deťmi, zrejme vidiečania, prišli do metropole na konzumný výlet, matky vychystané vo svojich najnovších svetríkoch a starostlivo namaľované, otcovia sa tvária dôležito – majitelia peňaženiek, za ktoré sa tovar dostáva do objemných igelitiek. Deti sú vzrušené a nedočkavé, pizzeria ich vytrhla z nudy nakupovania, zavadzajú a kričia nedočkavo, kým nedostanú svoj prídel. Cigánočka zmizla v zmätku nezbadaná od stola a stojí skrytá za vysokým automatom na osviežujúce nápoje. V ruke drží stlačený papierový pohár od koly a druhou dlaňou sa podopiera o chrómový povrch steny stroja. Obslužná blondína pátra spoza teplého výkladu očami po ploche reštaurácie, odrazu si rázne utrie ruky do červenej zástery, s odhodlaným výrazom sklopí pult pri stene a vnorí sa do davu zákazníkov. Prediera sa pomedzi stolčeky, rukami naznačuje ospravedlňujúce gestá, ale rozhodne pokračuje do stredu miestnosti, prudko odbočí a vojde za hradbu nápojového automatu. Tvrdo udrie pohľadom na rozkolísanú postavu, chvíľu postojí, ako šelma pred skokom a potom vykročí, ruky voľne spustené pozdĺž tela, podíde k dievčaťu zozadu a vymrští ramená, nečakaný výpad vyvolá až šokujúci účinok, keby ju nedržala vo svojich mocných rukami, dievča by pravdepodobne  odletelo, ale takto len myká hlavou na uvoľnenom krku a tmavé vlasy jej skĺzli na obe líca. Servírka ju trhavými pohybmi vysotí až ku dverám do sivej ulice. Tento raz sa dievča neozve, buď to vzdala alebo stav vyčerpania vplyvom tepla a jedla prevládol naplno. Gudrun sa vracia na svoje miesto rýchlymi krokmi, so vztýčenou hlavou a mierne rozkročenými nohami, neobzerá sa, tvrdé zovretie okolo úst ešte nepovolilo, nevšíma si, že z rohu od stola machov ju pozorujú tvrdé oči plné znechutenia a mladý muž na znak nesúhlasu položí kávu a rukou si siaha na golier rozhalenej košele, prekrížené nohy v úzkych nohaviciach natiahnuté pod stolom až do uličky. Vráti sa na tou istou cestou a zamieri rovno do hlbín zázemia pre personál, vyčerpaná útokom. Nakupujúce rodiny sa už obliekajú, mamy utrú deťom najnápadnejšie kečupové škvrny z líc a brady, muži dopíjajú pivo a občas si nenápadne odgrgnú, únavu žien zmierňuje pocit uspokojenia z plných tašiek a predstava ich vybaľovania, pretrú si vysušené pery rúžom, už nie tak dokonale ako ráno pred zrkadlom, sýty tulák podriemkava s rukami v prítmí pod stolom a obedňajšia špička pozvoľna utícha. Viac ľudí odchádza ako prichádza, hlavne úradníci sú preč, zostalo ešte pár študentov a dôchodcov. Aj snedí chlapi sa dvíhajú, telefóny miznú za opaskami, ligot zlata sa stratí v kašmíre šálov a kožušine golierov. Mĺkvy mladík si zhrnie golier na uši a takisto nenáhlivo, bez obzretia vykročí k skleneným dverám.

Gudrun sa už vrátila dopredu pri pulte so šalátmi čosi dokladá a urovnáva. Skupina mužov sa vonku ľne rozpadáva a rozchádza  rôznymi smermi, mladík zamieri k reklamnému stĺpu s betónovým podstavcom, na ktorom sedí bez pohnutia dievča, do tváre jej nevidno. Podíde k nej zboku, predkloní sa s jednou rukou vo vrecku, druhou ju chytí za útle rameno a perami sa pritočí k uchu zakrytému tmavým prameňom. Čosi jej dôrazne šepká a očami krúži po námestí, prstami pevne zovrie rameno dievčaťa a dvíha ju na nohy. Neisto, ale snaživo prepletá nohami, vlečie sa so sklonenou hlavou a o chvíľu sa obaja stratia z dohľadu.

Záverečná. Obsluhujúce sa zdravia s upratovačkami, ktoré nastupujú smenu. S úľavou zhodili zo seba prepotené tričká rovnošiat a navliekli vlastné tielka, blúzy a pulóvre na pokožku scitlivenú únavou. Póry upchaté mastnými výparmi jedla a potom elektrizujú pri dotyku s textilom, koža podráždene reaguje na kov hodiniek a náramkov. Mladšia Gudrud zatvára dvierka na skrinke, pozapína dlhú šušťavú bundu svetlofialovej farby, potrasie nohami, aby čierne rifle lepšie sadli na sáry kožených čižiem a vyjde do tmavej, žltkastým svetlom rozriedenej hmly. Spolu odišli tri, jedna sa oddelila hneď pri východe a dve blondíny kráčajú smerom k zástavke električiek, hlavy majú zhrbené ako im chrbtica tuhne zimou a vyčerpaním a miecha sa v krčnej časti zarýva do mozgu. Po dvanásťhodinovej smene budú mať dva dni voľno, teraz chytia jednu z posledných električiek, ktoré ako vysvietené spasenie prihrkocú v dvadsaťminútových intervaloch na nástupište so schúlenými postavami.

“Postavme sa, tu uvidíme, keď pôjde tebe aj mne,” navrhuje staršia. Zostanú stáť a dívajú sa striedavo oboma smermi, odkiaľ môžu prísť električky tá, čo jej príde spoj skôr, sa s miernymi výčitkami rozbehne k dverám.

“Vyberiem kura z mrazáku, nech ho môžem dať ráno piecť,  uvidím možno urobím aj rizoto. Zas ma všetko určite počkalo, neurobia nič, tí smradi. Len aby bola chladnička plná.”

“Kašli na to,” rozptyľuje mladšia blondína pocity roztrpčenosti nad mužmi vo svojej spoločníčke. “Dobre sa vyspíme, kuknem si nejaké reprízy doobeda v telke, poobede môžeme ísť nakupovať.”

“Ešteže aspoň mäso nekupujeme, svokrovci budú zabíjať.“ Staršia sa neustále starostí o sýte bruchá rodiny.

“Ja chcem niekde pokúpiť také zlaté a červené dekorácie, vieš, takú súpravu – obrus, servítky, sviečky,” sníva o ligotavej ilúzii Vianoc mladšia.

“Ja to nekupujem, kam to budem celý rok dávať, skladovať haraburdy,” odsudzuje staršia.

“Keď je to také, no, no, také…” mladšia nevie nájsť slov, ale ani ju nikto nepočúva. Staršia Gudrun práve zočila v diaľke dva svetelné kruhy električky, ktoré sa jej odrazili ako povzbudenie v očiach pod chlpatou čelenkou.

“Ide mi, maj sa, bežím.”

“Tak, čau, drž sa.” Rozlúčia sa chvatne, nevymenia si pohľady a vykročia každá svojím smerom.

Mladšia sa presúva na zastávku bez náhlenia, pretože jej nič ešte nejde, v duchu niekde na nákupoch alebo za stolom v obývačke zakrytým červeno-zlatým obrusom ožiareným leskom sviečok a žiarou televízora. Prejde cez prechod pre chodcov a ani si nevšimne, že na pruhmi vyznačenom ostrovčeku stojí tmavé, tiché auto, do ktorého práve snedý mladík napchal útlu snedú dievčinu, stále akoby duchom neprítomnú, ktorej smena sa práve začína alebo možno končí?

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.