Katarína Varsiková

Category - Viniyoga Blog

Spring Yoga Recharge

A week in the middle of Slovak mountains in the full swing of spring with two yoga classes a day. May it be still winter wagging the tail goodbye when we are stretching pleasantly into the warmth, yoga teaches us to accept all. Emotions, sensations, reactions, we are learning to observe all and evolve, getting to know ourselves. Ourselves is the key word here, it is the most adventurous journey home. A healthy ego takes part in the adventure, a neurotic ego tries to sabotage, or turn the journey into a crazy roller-coaster ride on which we did not hop voluntarily, into which we were placed, and now we are awaiting an inevitable crash.

A healthy and a neurotic ego? How to tell them apart?

Neurotic ego runs under the abbreviation FACE: fear, attachment, control, entitlement. The conductor is fear. A healthy ego represents CARE: courage, anchor, resilience and evolution. (FACE inspired by David Richo and his book Shadow Dance).

To take the FACE one into consideration means gaining access to courage, it is our essential quality, yes, we are both vulnerable and strong. Instead of lingering to anything out there, a person, a thing, a place, we explore own body and mind. The urge to control is another mask of fear, if we admit it, we obtain resilience in each experience. Whatever comes along, may it be sadness, doubt, anger, we are fully there. A blown-up ego calls for entitlement, but if we look closer, it only fears losing. Admitting it, we allow ourselves to grow, we allow changes to take place.

And yoga? My friend says, Yoga teaches us to fall and stand up. Yoga teaches us to respect limits and then, when limits suddenly disappear, we are there, in the present moment embrace. Yoga erases old and writes down new. To celebrate life means to live full potential; yoga invites all to celebrate life.

The morning yoga session at Sojka will aim at strengthening back and belt, at stability and balance and fire of digestion. The evening session will be like coming home after a long active day, where fire is lit, where there is a cup of tea and a glass of wine poured. It is rooting and calming.

And other Sojka moments? Walks, hikes, trips, massages, sauna, or deck chair and a book, story-telling. Good food and plenty of opportunity to talk or be silent. Comfort and security, zero blame and zero criticism allow trust to grow. Yes, sometimes things come to place as if by magic wand. Yes, but there is a lot acceptance involved. No, yoga has not made my life simpler, yoga has brought order into my life, it teaches me to see meaning(s) in the experience. Here and now. And the FACE popping up? Never mind, let it be, all continues, and better so, otherwise I might get bored.

Looking forward to seeing you:

From 10/05/2018 to 17/05/2018

Or

From 17/05/2018 to 24/05/2018

More info at:

kavarsik@gmail.com

mobil: 0032485413472

 

Yoga. Body and Soul.

Picture: Lucia in Tuscany a few years ago. Her light shines through. 

Writing this in an inner dialogue with Sivarama Swami, the thoughts triggered by his video about the lost soul of yoga. The video to be found at the Facebook page of Sivarama Swami. Grateful it has brought me to these thoughts: 

Yoga evolves. Postures, places, props, pants, and all. Evolution is its biggest secret and strength. Yoga is  breathing, moving and an adventure leading to the Self, and, yes, it is also business. We pay for classes, we pay for training, and it is all right, because this is how the world is organized now here.

We are part of the nature, prakriti, it  means we have physical bodies, egos and emotions. Hopes, fears,  ups and downs. David Richo in the book Shadow dance says we are often like frightened children whistling in the cemetery and we deserve accompaniment, friends. Yoga is one of the friends. I find it great that yoga nowadays is also a sport. We need it. We need to move the bodies to perform our tasks. We are hairdressers, officers, drivers, parents, travelers, dancers, students, or monks, for the matter. And many more. The lighter, the more spacious are our bodies, the better we perform. My teacher, Claude Maréchal, shares yoga with Christian monks in monasteries, because their discipline does not include physical practice and they need one, too.

Walking the road,  I am giving up the idea of getting rid of all fears. I start to understand that yoga, above all, helps me to live with the fears. Bhagavad Gita is a beautiful text and a great way of a spiritual warrior. For me, the central message of it is: Stand exactly where you are, where life has put you. There is where transformation begins. Admit your fears and know that you are not alone.

We are not less spiritual when sipping an oatmeal cappuccino after a yoga class than we are when seated in a forest in a padmasana (lotus seat). After all, yoga brings the unity of opposites, it accompanies us in our own unique path, where the teacher is within, where healing powers are released, where judgement is dropped, and all is embraced.

On the road home we are, to the mysterious place not dotted on any road map, because roads are so many, ever-changing and mysterious.

Namasté

Január. Čísla. Holuby, mačky a predsavzatia

Foto Teru par Lulu

Január 2018, ako mi nikdy nešla matematika, tak milujem číselnú symboliku.

.18 je deväť a dokonalé číslo. Zrátaných 2018 je dva, spolupráca, pár. Pri novoročnom prípitku sa hostiteľka v čiernych šatách s úsmevom spýtala hostí: „Čo chcete nechať navždy za sebou?“ V modrých očiach a jemnej, napätej tvári, som čítala záujem dostať odpovede.

„Keď je to za sebou, tak prečo to treba nechávať?“ Mužská polemizujúca myseľ.

Hm. Rozhodnem sa povedať, čo mi prvé zíde na um, pretože to je zväčša hlas intuície, či naliehavosti? Nič nie je skalopevne isté a jednoznačné. Nuž, my ľudia sme oveľa tvárnejší materiál ako kameň, hoci čosi pevnosti a hutnosti skaly v sebe máme.

„Ľútosť za minulými chybami a prehreškami.“ Hoci po anglicky som to sformulovala ako „regrets“.

A vzápätí sa vraciam k tej druhej otázke: “Keď to máme za sebou, tak prečo to treba nechávať?“

Lebo myseľ. Tá sa rada živí minulosťou. Prejde občas deň, aby mi neprihrala nejakú spomienku, ktorá vzápätí vyplaví pocity hanby, viny, ľútosti? Možno, ale možno aj nie. Znova a znova si pripomínam: Som dnes. Som tu. Minulosť nemá moc. Ego však rado  lipne na starej bolesti, cez ňu sa potvrdzuje vo funkcii. Stará bolesť mu dodáva na závažnosti. Prepisujem. Zmazávam. Zapisujem nové.

Čistý, stále nový január. Nový ročný cyklus sa začal slnovratom. Pár dní pred odchodom na Západ sa na Slovensku ochladilo, dedinu Dúbravka pokryla tenká vrstva snehu. Pri jaskyni s pannou Máriou horeli sviečky a mrzli kvety. Potrebujem vidieť a cítiť sneh, a tu, na Západe, to začiatkom roka vyzerá veľmi daždivo-zeleno-sivo. Nič proti, ale tá transformácia snehom pomáha zmazať staré, prežité, minulé.

Amsterdam sa poslednú noc v roku otriasal výbuchmi, prejsť ulicami znamenalo kľučkovať medzi petardami a opilcami. Husto pršalo takže pyrotechnika horela o niečo horšie, výsmech nebies našej predstave o zábave? Kam sa ukryli všetky mačky a vtáčky?

Prvého januára sa v Rotterdame na námestí pred tržnicou prechádza zopár holubov, akoby nič. Určite sa v noci predtým ukryli, možno sa aj báli. Zapísal sa im strach na kožu pod perím? Neviem.

Fúkal vietor, zvyšky petárd sa váľali po chodníkoch a kontrastovali s čistým kalendárom. Zavreté obchody, ticho. A všetko sa končí a začína v každom prítomnom okamihu.

 

P.F. 2018

V sobotu v decembri sme otvorili fľašu vína. Takmer rok ležala na polici a čakala na mimoriadnu príležitosť. Španielske víno s obrázkom vlka a menom Vlčia jaskyňa. Chuť, ktorú som si pamätala, keď som ho ochutnala v iný, tiež nezabudnuteľný večer. Žiadna chvíľa sa neopakuje, a táto je iná, víno už je spomienkou. Pijem čaj a je tmavý večer. Na korkovej zátke vlčieho červeného bolo napísané:“Kto nebojuje za to, čo chce, nezaslúži si, čo dostane. Kto nevie, čo hľadá,nepochopí, čo nájde. Niekedy je sever inde, ako ukazuje strelka. Mysli menej, cíť viac.”

Ako posolstvo z rozprávky, ktoré princ objaví v tajomnej jaskyni. Slová, slová, kde sa berú? Učím sa im rozumieť, vždy nanovo. Majú moc. Pri debatách týchto dní sa vynára téma znovuzrodenia. Myslím, že sa za život porodíme veľa ráz,  občas je to nekomplikovaný, takmer bezbolestný pôrod. A inokedy?

Moji učitelia sa neustále vracajú k podstate: Nie si to, čo ti víri v hlave. Myšlienky sú kruhy na sčerenej hladine. Nie si len hladina, si celé jazero. Som typ žiaka, ktorý si to potrebuje opakovať. A učitelia sú trpezliví. Nemusím byť osvietená, stačí, keď som prítomná.

Túto jeseň žijem s hlavou v kufri – neustále na cestách, málokedy v tom istom meste dlhšie ako týždeň. Jediná možnosť, ako sa v tom cítiť doma a zakorenená, je vracať sa do prítomnej chvíle,  kde je večné doma.

Krásne Vianoce. Dobrodružstvo a návraty domov v 2018.

 

 

 

 

V Bratislave na Mikuláša

Mikulášske dni sú ako stvorené na dary, nech je to čokoláda, arašidy, joga či príbehy. Týždeň, v ktorom sa silné okamihy striedajú s ľahkými, keď kráčam po známych miestach Bratislavy, nemám presný cieľ a na hodinky sa pozriem len občas. Týždeň rámujú dva lety natrieskanými lietadlami, naučila som sa im dôverovať, sledovať opakujúci rituál od boarding complete, cez hot paniniscratch cards až po okamih, keď stevardi stoja vzpriamene pred dverami do kabíny pilota a lúčia sa. Aj tak to nikdy nie je presne také isté. A medzitým? Improvizujem, a usmievam sa, aj keď je všetko inak, ako si predstavujem. Ako čítačka, ktorú Kali nestihol, pretože uviazol v zápche. V publiku niekoľko prekvapení. Občas mi hlavou blysne nápad prestať písať (A čo robím teraz?), lebo je to priveľká zodpovednosť. Pani, ktorá sa uprostred poviedky zdvihla a vytrielila pri pasáži, keď hrdinka Viera prinesie svojmu domácemu miláčikovi pytónovi ako menu čivavu z parku. Spôsobila som jej bolesť? Poviedka už mi nepatrí, napísala som ju síce, ale už má svoj život.

Nedeľa v Bruseli. Veronika Valentová predstavuje svoju novú knižku pre deti. V kníhkupectve Librebook, ktoré sa špecializuje na menšie jazyky Európy. Veronika číta príbehy o Sofinke a Karlíkovi, po boku šesťročná dcéra Eliška, ktorá zdôrazňuje, že je inšpiráciou tejto knihy. A je to tak. Deti šuštia stránkami, a ja si uvedomujem, aký úžasný predmet je papierová kniha, kde nová strana odkrýva ďalšie prekvapenie. Štvorročný česko-belgický chlapček na konci príbehu zamrká dlhokánskymi mihalnicami a ticho povie: Tvoj príbeh je veľmi pekný. Jeho mama na to ešte tichšie utrúsi: Anjela hrá dokonale, ale žiaden anjel to nie je. Máme svoje roly a v každej chvíli ide o všetko či o nič.

Taliansky autor detskej knihy sa predstavuje po Veronike, no akosi zabudol pozvať hostí a príde len jeden slovenský otecko, ktorého na udalosť upozornila Veronika. A to preto, že mama dievčatka je Talianka. Cestou domov cez africkú Matongé hovoríme s Veronikou o knihách, o ich cene napísanej na štítku na obálke, a o ich celkom inej cene.

A ten bratislavský týždeň? Dve Ninine hodiny jogy, plné radosti, prijatia, vykročenia z obmedzení. Tá druhá uvoľnila cez obrátené pozície a otvorenie hrudníka zdroje veselosti. Čaj a smiech. Víno a vážne témy. Topiaci sa sneh v Horskom parku, zmenená a pritom stále rovnaká horáreň. Nenapísané príbehy. Keď som s otcom chodila po starej Bratislave, občas sme spolu zašli do niektorej z chátrajúcich víl, kde dožívala zabudnutá néni, jej rodinní príslušníci vysťahovaní či emigrovaní, zostala v chladnom dome plnom spomienok v maďarčine a nemčine. Čókolom, zdravil otec tieto néniky, pretože sľúbil ich príbuzným na druhej strane železnej opony občas na ne dozrieť. Vdychujem neznáme vône: mahagón, vlhkosť, staré čipky.

Na káve s prvou manželkou môjho otca a tou druhou… tá je zase moja mama. Keby som ja neodišla zo scény, ty by si nebola na svete! Povie mi svoj veselý bonmot tá prvá. Hej, má pravdu. Životy sa neskutočne prepletajú a menia. A je tu aj vydavateľka Kveta a kričíme tak, že sa hlasy odrážajú od stien Messerschmidta, pretože sluch na starobu slabne. A mám dojem, že som uprostred mnohých príbehov, a som veľmi malá a ľahká, až sa mi krúti hlava. A celkom presne ani neviem, kto som. A viem, že mám písať.

Eliška a Veronika v Librebook 

Yoga, yoga, yoga

Photo: Beneton meeting dogs in the park of Tervuren. The smallest of the band, for those who did not know him. 

Some years ago, not so important how many, we started to practice yoga together with a small group of people and friends. I was in the teacher training and full of desire to share what I was learning. The studio was a living room; the dog called Beneton was still in his best years. He loved the sessions, too, waiting until we come to the lying-down positions. That was his moment to jump up and harass everybody with happy kisses. He was also a master of downward facing dog asana. Beneton is gone, as my cousin put it – He is in the kingdom where deer always wait to be caught.

This summer 2017, two of my living room yoga band finished their viniyoga teacher training. Four years of studying, deepening the experience of a spiritual warrior. We have seen each other regularly during those years, on the mat, at the table of our favourite Indian restaurant called Agra, on walks in the park of Tervuren.

What does a yoga instructor diploma mean? Well, a little and a lot, as it goes with everything worldly. It is the fruit, the achievement, to be taken lightly, to be offered to the service, to be savoured with joy.

Grateful I am – for the gift of friendship and sharing. Remembering Beneton who was born on the very special day of summer eclipse in 1999 and lived his dog time to the full.

We learn to accept life in all its uncertainty and ephemeral nature. For Beneton it was so natural to run, love and, finally, let go. Not so easy for us, humans. Nevertheless, here we are and all the gifts of the present moment. Gentle summer rain breaks a sweltering heat wave. I love the dance of elements.

Wishing trust into the chosen path to all the yoga teachers. Dedicating this blog to Françoise and Kassia, of course. Well-done, girls.

Sat Chit Ananda

Lying diagonally on my bed; hot night and not yet dark outside, the days are super long in Belgium this time of the year, I neither sleep, nor think. Quite a rare state of mind induced by the hours of yoga practice. Tired, yes, not so much muscles, it goes deeper through the physical layer. Not even happy or satisfied, or yes, there is a deep contentment at the core of the being.

Yoga is a teacher. It is Wisdom. A Tool. The Light. I love the metaphor of yoga as a magic basket. Like in a fairy-tale, one can choose what one needs in the exact moment: a text, a respiration technique, a sequence of asanas… Yoga is an action, a conscious and constant choice.

Patience. Yoga transforms, but it is not an instant magic wand kind of transformer. And even better so. The unpredictable, the unknown is a part of the thrill, the excitement of journey. The ego is always involved, though, and I now I am capable to admit that I tried to bend yoga to my ego needs in the past. I used the breathing techniques to soothe my mind, so that I could avoid sitting with those difficult feelings. I spent some time on the cloud I created by means of the practice, unreachable to myself, and then landed quite harshly on my butt. I also remember the ego shouting when facing somebody else´s suffering: What´s wrong with you? Can´t you just do a bit of yoga and all will be fine?

Well, no. It is not that straightforward and easy. A spiritual warrior does not run away from the battlefield when scared but acknowledges fear and breathes some courage into it. A spiritual warrior uses the techniques for the higher good, not for an easy escape. And he/she cultivates compassion.

Life evolves. I finished the relationship I had thought was for a lifetime. I am offering my heart, strength, and vulnerability to love again. Fear sometimes slips in.  The trust, the shraddha. I dare, embrace, and dare more… to stand on my head, to extend my love and to mirror a smile of another being… and I even smile shyly to the Unknown.

Beams of light that have found way to my heart during the Anusara workshop at The Tree of Life Yoga studio in Tervuren  http://www.treeoflifeyoga.be

This is Jaye Martin moving his slender body with grace, breathing, smiling, and conveying the following:

Be the unique, the artistic expression of an asana. Here and now, true to yourself, respectful to your body. Melt your heart and soften your face, and let the soul shine through.

It is not about how far you go, it is about how you go far.

If you do not know what you are doing, you cannot do what you want. ?

Reveal your heart, so that my heart reveals to you.

Grateful. A few pieces of puzzle have slipped into the ever-evolving mosaic of life. Very concretely, for the first time – and it has been 11 years on the mat daily – I felt freedom in my shoulder blades. Well, patience, right? Thee trust for the chosen path, right?

The first heat wave of the summer found its peak last night, then clouds appeared, they created a hot curtain above the town. The temperature dropped and some rain might come… Or not yet.

 

 

 

Compassion. Space. Safety. Trust. Gratitude. Autonomy. Breath.

These are the key words that I have brought from the Yoga Therapy Network conference in Amsterdam. Packed with the content and the pure joy and the need of connection.

The trees along the canals are releasing their pale pinkish flowers; already dry, soft, they create an uneven carpet on the pavement. What trees are they I do not know, but they are a nice metaphor to the life cycles, the seasons´ coming-going, the acceptance and letting go so natural for the nature and so difficult for the human ego.

The old sages knew the ego so well thousands of years ago, their texts speak clearly… About the need to practice, to keep a constant dialogue, to re-connect all the layers so that the union is established. What is great about the yoga is its evolution and adaptability. These qualities make it a great tool. Not a unique tool, as there are as many roads as people, but a perfect one. The words of Sanskrit, such as dharma, karma find their equivalent in modern languages. It is perfectly possible to combine different therapies and medicines and yoga and create space for: Healing.

Amsterdam on a sunny day in May is buzzing with its energy: All that is not forbidden is permitted. And even more. For some visitors, it means testing the boundaries of the what bodies can take. I have been there. And it is great to observe the people who do not, who just go about their usual days. So much to choose from – we are spoilt. Nevertheless, the choice does not make life easier, that is for sure.

But once I choose well and wisely, I know it. Yoga has taught me that, too. Not that doubts disappear ever completely.

I am walking along the canal that is on the outer edge of the inner city, not so many tourists, more locals sipping an aperitif or walking home from another work day. Cats on window sills, dogs being taking out. Two girls are trying out a dance choreography at the edge of the water. Bare-feet. The presence is growing with conscious breathing, the awareness of the body bringing me to those key words:

Compassion. Space. Safety. Trust. Gratitude. Autonomy. Breath.

Link to The Network Yoga Therapy:

home

 

 

 

 

 

 

Kniha radosti. Život v radosti.

Kniha radosti. The Book of Joy. Jeho svätosť Dalai Lama a arcibiskup Desmond Tutu spolu s Douglasom Abramsom.

“Našu budúcnosť nepredurčuje nejaký temný osud, ale my.”

Dalai Lama a Desmond Tutu hovoria o radosti za často neradostných okolností. Otvorená myseľ. Zahojená myseľ. Myseľ vyliečená z ilúzie izolácie. Sme tu na to, aby sme pochopili, že nie sme sami, vravia obaja. Radosť, súcit aj smútok zdieľame. V živote sa trápeniu nevyhneme. No naše osobné trápenie nie je prekážkou radostného bytia, práve naopak. Človek, tak veľmi vybavený na prežitie, zároveň túži po veľkorysosti, radosti a láske.

A tak dobre sa to číta, úsmev je tak veľmi blízko.

V Medickej záhrade kvitnú magnólie. Prechádzame sa so Samom. Delí sa o svoje prvé skúsenosti z práce na ministerstve.

„Nechápem, prečo obe moje kolegyne, analytičky, ľudia  automaticky považujú za sekretárky. Pritom sú šikovnejšie ako ja.“

Šikovnejšie, neviem, všetci sme šikovní v niečom. No ozaj, prečo?

Vojde pracovník, zbadá dievčinu, a okamžite mu napadne, že by mohla čosi prekopírovať alebo niekomu zavolať.

„Prepáčte, ja tu nie som sekretárka,“ ohradí sa dotyčná.

A dotyčný sa potom sťažuje na oddelení, že majú drzú a neochotnú… sekretárku.

Asi nám to potrvá, kým ako Dalai Lama a Desmond Tutu prekukneme ilúziu a dovidíme pod povrch. Moje svetlo hovorí s tvojím… a nie je problém niečo aj prekopírovať.

Máme rôzne vzťahy. Jeden milenecký, partnerský, kde sa napĺňa túžba po splynutí. Niekoľko úzkych priateľských, veľa kamarátskych, kolegiálnych. A potom tie komplikované, rodinné, kde moja bolesť je zároveň bolesťou všetkých ostatných. Radosť takisto.

Dalai Lama a Desmond Tutu hovoria o siedmich miliardách bratov a sestier, s ktorými zdieľajú… všetko. „Som presne ako oni, moja bolesť je ich bolesťou,“ vraví Dalai Lama. „Moja túžba po šťastí je rovnaká ako u každého človeka.“ A to zároveň oslobodzuje, lebo načo mať trému, pochybnosti, keď viem, že sme všetci jedna nekonečná bytosť túžiaca po láske?

A tak, ako povedala Nina na začiatku hodiny jogy, kamkoľvek sa pozriem, vidím vždy len seba.

Žeby sa tu niečo začínalo?

 

Zostava s obrátenými pozíciami

Foto vďaka Lule a Viki 

Obrátené pozície sú tie, pri ktorých je brucho a srdce vyššie ako hlava, a v tom tkvie ich zmysel, radosť a potenciál transformácie. Brucho sa pri nich a po nich regeneruje samo, využívajúc vlastnú inteligenciu, hľadajúc harmóniu. Takto: ja tu obrátenú pozíciu dám, a ostatné šťastne nechám prísť. Srdce, otvorené srdce, ponúknuté srdce je kľúčom k radosti z bytia. Pri obrátených pozíciách je bežné usporiadanie postavené na hlavu, a to doslova (stojka), alebo na plecia (sviečka), všetko je inak, nohy a chodidlá skúmajú priestor tam hore, nechám ich v tom, pozornosť zameriam na krk a hrdlo, piatu čakru v sanskrite menom višudi. Lebo na nej pozícia stojí. Jej farba je modrá, je to priestor komunikácie, vyjadrenia sa, nášho hlasu aj smiechu. Zároveň zóna, do ktorej nám svet veľa hovorí, na ktorú sa dívajú iní, a ktorú si podvedome chránime. Stuhnutý krk a šija nie je nič iné ako reziduálna energia obrany. A tak predtým, ako vytiahnem telo do sviečky, treba celú oblasť piatej čakry poriadne zohriať, nachystať, rozhýbať, skontaktovať, skrátka, milovať tu a teraz.

18 dychov v sviečke, potom spúšťam nohy pomaly za hlavu do pluhu, až nájdem zem, kolená odťahujem od tváre, vytváram priestor, a višudi je stále v hre ako kľúčová oblasť, až napokon znova vrátim nohy na zem a počúvam brucho.

Klasickou proti-pozíciou v zostave je vo viniyoge kobra, uzavretý priestor šije a hrdla sa znova otvorí, a už teraz šťastné brucho dostane jemnú masáž. A potom čokoľvek, možno to najlepšie je len tak si ľahnúť znova na chrbát, vychutnať si blízkosť a pevnosť zeme, predstaviť si živú modrú energiu ako prúdi ústami do hrdla a hornej časti hrude: Vyjadrujem sa slobodne a tvorivo.

Jar je na zostavy s obrátenými pozíciami ako stvorená, nový cyklus, obnova, radosť a ľahkosť na podložke, ale hlavne  kedykoľvek a kdekoľvek a v prítomnosti.