Katarína Varsiková

Balón

Na drevený stôl  záhrade čosi spadlo, najskôr to bol neurčený objekt, no po chvíľke sa premenil na spľasnutý červený balón na kúsku motúza, na ktorom bol priviazaný hnedý obdĺžnik z kartónového papiera. Predmet sa zhmotnil, keď naň tri sestry upriamili zrak. Anna, Mariette a Lucia sedeli za stolom a pred chvíľou olovrantovali, teraz len tak odkladali chvíľu vytiahnuť si školské tašky a pustiť sa do úloh. Anna a Mariette boli dvojičky, trinásťročné, Lucia o dva roky mladšia. Bol štvrtok medzi jarou a letom, čas, keď treba škole venovať trochu pozornosti, lebo koncoročné skúšky sú na dohľad. No na dohľad je i víkend, a cez víkend sa dá dohnať zameškané. Všetky tri sa zhodli na tom, že učenie v toto slnečné popoludnie nemá veľkú váhu. Anna dopíjala kakao, cucala ho cez slamku zo žltohnedého tetrapakového obalu, Mariette odhodila ohryzok z jablka a grgla si, Lucia na to povedala Fuj, prasa. To všetko chvíľu predtým, ako na stôl dopadol balónik. Načiahli sa po ňom tri páry rúk a schmatla ho jediná – patrila Lucii, jej postreh zatiaľ nebol dotknutý pubertou, rýchly a svižný.

„Je na ňom niečo napísané, po anglicky,“ skúmala Lucia papierik.

„Ty to aj tak neprečítaš, tak daj sem,“ vydrapila jej ho Mariette.

„Au, ty si drzá, ja som ho mala prvá,“ nahnevala sa Lucia.

„Počkajte, nech to Mariette prečíta, možno jej nejaký chalan píše lístok, asi nemá kredit na mobile,“ zachichotala sa Anna.

Anna a Mariette sa na seba veľmi podobali, a dokázali jedna druhej zaťať hlboko pod kožu.

„Jedine ak tebe,“ odsekla Mariette a mračila sa nad odkazom: Come and meet me, if you can. It´s simple. Any day, any hour, in the wooden hut of the park. S.

Dohadovali sa, či iniciála je podpisu S alebo L alebo dokonca Z. „Je to pozvanie na rande, ale nevieme s kým!“ vykríkla Anna.

V záhrade sa odrazu objavila suseda, chodievala ich pozrieť a skontrolovať, či je všetko v poriadku. Mama sa vracala s práce až okolo siedmej, otec žil teraz v Londýne a nestaral sa o ne. Suseda nemala veľmi čo na práci, a tak strkala nos do záležitosti okolia. Vo chvíli, keď prišla, zašlo slnko za mrak.

„Všetko v poriadku, najedli ste sa, úlohy hotové?“ spýtala sa.

Mariette bola hovorkyňa skupiny:

„Všetko v poriadku, najedli sme sa, chystáme sa na úlohy.“

„Tak sa do toho dajte – asi skôr vnútri, ochladzuje sa.“

Na potvrdenie jej slov sa zdvihol vietor a na tejto záveternej strane.

„Mám vám s niečím pomôcť?“

Trojité pokrútenie hlavou. Svornosť.

Suseda preletela stôl očami, Anna zhrnula pokrútené kartóny od kakaa a ostatné zvyšky olovrantu, balón ani lístok nikto nikde nevidel, sídlil v zadnom vrecku Mariettiných džínsov.

„Oukej, tak sa prenesieme dnu.“

Anna niesla tácku, Lucia svoju školskú tašku, doteraz sa váľala v tráve, Mariette si na odchode smerom do domu zasunula palce do zadných vreciek nohavíc.

„Dobre, dievčatá, keby niečo, som doma. Ako fajn, že je jar a svetlo.“

Suseda sa usmiala a odkráčala cestičkou okolo domu dopredu, smerom k hlavnému vchodu. Naozaj, teraz v prívetivom počasí je možno zbytočné, aby chodila, dievčatá sa o seba dokážu tých pár hodín postarať, myslela si cítiac, že jej dávajú najavo snahu o nezávislosť.

Sestry obsadili obývačku na prízemí, z ktorej sa francúzskymi dverami vychádzalo na terasu, obsadili ružové kreslo, čiernu pohovku a huňatý biely koberec. Ešte dve hodiny do maminho príchodu, času dosť, kým sa budú musieť zdvihnúť a pripraviť stôl na večeru. Mama mala rada, keď bol stôl po jej príchode hotový, prezliekla sa, umyla a dokončila jedlo. V sobotu, pred veľkým nákupom, dohodli menu na celý týždeň a podľa toho nakúpili.

„Ukáž to sem,“ obrátila sa Anna na svoje dvojča.

Mariette vybrala lístok z vrecka a znova ho nahlas prečítala a preložila, lebo Lucia s angličtinou ešte len začínala. „Príď a stretni sa- Stretni ma, stretnite ma, hľadala vhodný preklad. „Ak môžeš. Je to jednoduché. Hocikedy, v drevenej búdke v parku. S.“

Padla otázka, komu je správa určená.

„Predsa tomu, komu pristane, ku komu sa dostane, takéto správy nemôžeš poslať konkrétnej osobe, balón letí, kam ho vietor zanesie. Jedine, že by si vedela presne vyrátať, odkiaľ fúka a akou rýchlosťou. A asi ani tak nie,“ vysvetľovala Mariette.

„Adresát je ktokoľvek – Príď, kto dostaneš môj odkaz,“ – rozmýšľala nahlas Anna. „Nieto možno niečo ukryl, a chce, aby sa to našlo. Ale kde? Drevený domček je v každom parku, nepíše v ktorom“

„Možno je to nejaká blbosť, haluz, niekto sa len tak zabáva,“ ozvala sa Mariette.

„Asi je to park v tejto štvrti, nie ďaleko,“ Lucia sa zarazila. „Akú diaľku mohol balón preletieť?“

„Niekto si z nás vystrelil, napísal akože tajomný odkaz –„ pokračovala Mariette vo svojej hypotéze.

„Lenže moc sa nezabáva. Kto je? Kde je? Čo z toho má, veď nás nevidí,“ Anna vstala zo zeme, podišla k oknu a zadívala sa do prázdnej záhrady. Zrazu akoby nebola prázdna, akoby sa cez čerstvo nahodenú zeleň stromov a kríkov na ňu dívalo tisíc očí. Okolo kŕmidla preletel vták a zmizol. V zime doň dávali oriešky, teraz na jar bolo prázdne.

Všetky tri zostali na chvíľu ticho.

„Nedívaj sa, akoby si videla ducha!“ zavolala Mariette z kresla.

„Ducha?“ Lucia rozložená na pohovke vypúlila oči.

„Veď práve,“ Anna si vzdychla. „Poďme robiť niečo iné, nebavme sa o tom teraz, začínam sa báť.“

V jej hlase bolo viac rozhodnosti a rozumu ako strachu.

 

Lístok skončil spodnej zásuvke Mariettinho písacieho stola, po krátkej diskusii o tom, či by nebolo lepšie prepísať ho do nejakého zošita, pre istotu, a balón zahodiť, bez odkazu nebol ničím. Mame nepovedia nič, má dosť svojho aj bez ich tajomstiev. Pracovať, nakupovať, starať sa o šatstvo, o chod domácnosti… Niečo o tom vedeli aj ony. Žehlili dievčatá, Lucia rovné kusy a dvojčatá tričká a blúzky. Svoje veci si nosila mama do čistiarne; pracovala na letisku ako pozemná letuška, niekedy pri okienku informácií, niekedy na check-in leteckých spoločností. Ako jediná živiteľka rodiny mala nárok na pravidelnú pracovnú dobu od deviatej do pol šiestej, no kým sa vymotala z letiska a prišla domov, bolo zväčša sedem hodín.

Aj ona vošla cez terasu, nie cez predné dvere, a zjavila sa v kuchyni, kde Mariette vyberala z chladničky vopred pripravenú bolonskú omáčku, Anna dávala variť vodu na cestoviny a Lucia štipkala lístky šalátu do zelenej misy. Večere bývali jednoduché, ale teplé. Mama sa volala Bibiana, dievčatá ju volali mama, v tejto chvíli držala v ruke lodičky na vysokom podpätku a druhou rukou sa pridržiavala verají.

„Uf, úľava, vyzuť sa po celom dni. Topánky sú klietky, čo si to ľudia na seba vymysleli?“

„Ale sú pekné,“ povedala Lucia dívajúc sa na čierne kožené remienky a ihlice podpätkov.

„Hej, to hovoríš, ale chodíš celé dni v teniskách alebo bosá,“ odvetila jej mama. „Idem sa osprchovať a prídem vám pomôcť.“

Bibianin muž a otec dievčat odišiel, keď mala Lucia 2 a dvojčence 4 roky. Takto si svoj život nepredstavoval a musel odísť, povedal Bibiane. Vraj potreboval cestovať, chcel fotiť, a tak odišiel. Nadlho sa zabudol v Južnej Afrike, nefotil, ani im nepísal, zaplietol sa s Američankou, ktorá vlastnila v Kapskom meste reštauráciu. Pred časom sa vrátil do Európy, do Londýna. Na dievčatá vždy platil, vďaka tomu na tom neboli finančne najhoršie, mama vedela ušetriť, vzala i hypotéku a mohli si dovoliť tento pohodlný domček na okraji mesta. Nebol problém, ak chceli ich priateľky prespať, mama mala rada spoločnosť, cez víkendy k nim chodievali aj jej kamarátky a ich deti, spolu varili, v nedeľu často pripravovali brunch pre 12 ľudí.

Večerali vnútri, mama v teplákoch a tričku, s vlhkými vlasmi, dievčatá v bielych tričkách od  školskej uniformy, prezliekli si len sukne za džínsy. Na otázku, čo nového, len pokrčili plecami. Lucia porozprávala historku zo školy, ktorá sa zdala zábavná len jej. Hemžila sa uvádzacími vetami a ona povedala a on povedal. Mama poznamenala, že sa teší na piatok a víkend. Rozprúdila sa diskusia, čo s ním, Anna má v sobotu skaut a Mariette kone, Lucia len jednu hodinu plávania, v sobotu večer boli dvojičky pozvané na party, a mama sľúbila Lucii, že ju vezme do kina.

„V nedeľu príde na návštevu stará mama s priateľom,“ oznámila dcéram „Na obed. Čo sa týka nedeľného popoludnia, dievčatá môžete si vybrať – buď nový shopping, vraj je otvorený v nedeľu, alebo cukráreň, alebo nikam.“

Mariette navrhla park Raj detí, kde dávno neboli a všetky ostatné na ňu prekvapene pozreli.

„Myslela som, že z toho ste už vyrástli,“ poznamenala mama. „Ešte keby to navrhla Lucia…“

Kedysi ta rady chodievali, do rezervácie s jazierkami a člnkovaním, s preliezačkami, tavernami, dopravným ihriskom, no čaro tohto miesta voľného výbehu a nádychu vyprchalo, aspoň pre dvojčence, už dávnejšie. Lucia a Anna hľadeli na Mariette s tou istou myšlienkou: pri prvom ihrisku je rad domčekov na koloch určených na hry a schovávanie, postaví sa v nich maximálne päťročné dieťa, väčšie nie… Žeby ktosi vedel o ich starých hrách na skrývačku, na babu Jagu, ktorá sídlila v chatrči a číhala na zatúlané deti? Niekto, kto poslal balón? Nepravdepodobné, ale všetky pocítili vzrušenie.

„Bude tam veľa ľudí, hlásia pekné počasie,“ poznamenala ešte mama.

Ani jej sa veľmi nechcelo, rezervácia bola od mesta vzdialená pätnásť minút po diaľnici, v nedeľu to tam naozaj vrelo, a naozaj mala pocit, že týchto miest si užila až-až. Raz, keď budú vnúčatá, možno ju začne znova baviť behať po pieskovisku a okolo hojdačiek, ale teraz? Po letisku prepchanom ľuďmi, čo neustále niečo žiadajú a chcú, ju to nelákalo.

„Možno podvečer nie až toľko.“ Anna si predstavila vyprázdňujúci sa park a – ? Čo vlastne? Prelezú drevené domčeky a zistia, že v nich okrem jemného bieleho piesku a zabudnutých sponiek, lístka do domu na skákanie, papierovej vreckovky  a plastových hlúpostí nič nie je.

„Veľmi neskoro tiež nie, treba sa prichystať na pondelok,“ utrúsila mama.

„Asi máš pravdu,“ súhlasila zrazu Anna, a všetky sa vidiny vzrušenia pustili. Dojedli bolonské špagety, Mariette spratala, Lucia naložila do umývačky a Anna upratala pracovnú dosku, odložila do chladničky umelohmotnú misku so zvyškom jedla, pretrela plochy vlhkou utierkou a prevesila ju na rúčku sporáka. Vonku bolo nádherné večerné svetlo, obloha sa vyčistila a všetky predmety v kuchyni mali jasné kontúry.

 

Do rezervácie nešli, dali prednosť obchodnému centru a večere v pizzerii. Na balónik i odkaz sa postupne zabudlo, dvojčence takmer celkom, a Lucia nie celkom, hoci o ňom nikomu zo svojich kamarátok nepovedala. Vytiahla však čítanku anglických textov, ktorú im dala učiteľka ako doplnkovú učebnicu a začala si ich pred spaním čítať. Jej nový záujem o angličtinu si nik nevšimol, alebo ho aspoň nekomentoval, hoci Lucia mala spálňu s Annou, a Mariette sídlila v malej izbičke vedľa kúpeľne. Je lepšie, ak dvojčence nevyrastajú príliš tesnej blízkosti, potrebujú aj každá svoju intimitu, a pochopiť, že sú dve samostatné bytosti, ich súdržnosť býva neuveriteľná, povedala mame školská psychologička, keď Anna a Mariette nastupovali do prvej triedy. Lucia často menila svoje preferencie, obľúbené farby, oblečenie, chute, bola ako motýľ schopný premien, metamorfózy v lete. Come and meet me, if you can. Zišlo Lucii občas na um. Melódia angličtiny bola celkom iná ako melódia jej rodnej flámštiny. Takmer samé samohlásky, a žiadna hrdelná spoluhláska, nedokázala vetu takto rozobrať, ale cítila rozdiel, opakovala si zvuk slov v hlave, aj nahlas. Dala sa vysloviť na jedno nadýchnutie, s len málo pootvorenými ústami, ľahkosť a krátkosť slov boli pre ňu paradoxne to ťažké – hovorila, no akoby nič nehovorila, dlho mala ten pocit, že po anglicky nič nevraví, len vydáva zvuky. Požiadala Annu, aby jej text niekoľko ráz po sebe prečítala. In the wooden hut of the park – dve sykavky v tejto časti boli naozaj ťažké, a vôbec povedať in the wooden hut of the park bez zadrhnutia, bolo pre ňu dlho nemožné.

 

 

A potom ten holub, čo si vybral ich záhradu na to, aby v nej zomrel. V sobotu ráno ho mama videla, keď kosila trávnik, prechádzal sa pomaly, po betónovom okraji okolo domu, viac stál ako chodil, veľký, možno nafúknutý, pomaly žmurkal malými očami bez viečok. Neuletel, keď sa k nemu priblížila, a tak pochopila, že nevládze. Nechala ho tam, dievčatám o ňom nepovedala, nemala chuť začať ho zachraňovať, nosiť mu vodu a zrno, možno volať veternára na popud Luciiných sĺz, pričom holub chcel len svoj pokoj, akoby jej to hovoril, akoby to na ňom videla. Pokosila jarný šťavnatý trávnik nakrátko, zaviazala zelené vrecia s trávou a odložila kosačku. Neskôr, keď šla okolo domu do garáže odložiť bicykel, pri múre ho nevidela. Možno predsa len odletel, pomyslela si a pustila ho z hlavy.

Na druhý deň ráno si šla zabehať, jar, skoré svetlo ju vyprovokovalo, treba sa starať o kondíciu. Vrátila sa udychčaná a spotená, prešla bránkou okolo bočného múru do záhrady, aby si spravila pár cvikov na vydýchanie, natiahla si a uvoľnila roztrasené svaly. Zdedila dobré telo, kedysi veľa športovala, a ono si to pamätalo. Stála v predklone s rukami na stehnách, a keď zdvihla hlavu uvidela ho – lepšie povedané, jeho mŕtve, guľaté telo s nôžkami dohora. Pod slnečníkom s kovovou nohou zapustenou do betónového podstavca. Tak predsa, poctil si nás, dúfam, že ti je už dobre, zamrmlala si pod nos, vzpriamila sa a šla si do garáže po lopatu. Keď sa vrátila, videla, že Anna a Lucia stoja na mieste, kde bola pre chvíľou ona, a odkiaľ pozorovala vtáka.

„Aha,“ ukázala Anna bradou.

„Ja viem, nesiem lopatku, idem ho zahrabať,“ povedala mama.

„Kam?“ spýtala sa Lucia.

„Hádam dozadu, za kompost,“ odvetila mama. „Nemusíte sa pozerať, ak sa vám to protiví,“ dodala.

„Nemali by sme ho normálne pochovať?“ spýtala sa Anna.

Obe na ňu hľadeli, a Anna pokračovala: „Urobiť mu hrob a tak.“

„Nebol to náš domáci miláčik,“ namietala mama. „Len si prišiel zdochnúť do našej záhrady.

„Je to zlé znamenie?“ spýtala sa Lucia trochu neisto.

„Kdeže,“ zasmiala sa mama. Je to znamenie, že naša záhrada je príjemné miesto, kde možno dobre –„ zaváhala pri dokončení vety, „odpočívať.“

Dievčatá na to nepovedali nič, odišli, keď podišla k mŕtvemu vtákovi a neohrabane ho naložila na lopatku, dala si síce záhradné rukavice, no aj tak sa štítila telíčko chytiť, vyhovárala sa pred sebou, že mestské holuby mávajú rôzne choroby, a lepšie sa ich nedotýkať, za života ani po smrti. Keď ho naložila a zdvihla sa, pozrela smerom k domu – všade panovalo ticho nedeľného rána, no zrazu počula nad hlavou lietadlo klesajúce k letisku na východ smerom k letisku, pozrela sa hore a potom do okien domu, na poschodí v okne spálne videla tri hlavy, Lucia a Anna zrejme utekali hore zobudiť Mariette a povedať jej o holubovi, Mariette bola z ich rodiny tá, ktorá rada vyspávala. Obrad odstránenia tela ich priťahoval, no bolo lepšie prizera mu z väčšej diaľky. Prešla cez trávnik, stále oblečená v priliehavých bežeckých nohaviciach a tielku a teniskách, na ramenách, ktoré mala donedávna zahriate od behu cítila chlad, príjemný chlad. Položila lopatku s holubom na zem a vrátila sa po lopatu, aby mohla vykopať jamu, nebola by rada, keby holuba zo zeme „vyslobodila nejaká mačka, líška, či sučka jej kamarátky, ktorá k nim často chodievala na návštevu. Vykopať jamu dosť hlbokú na to, aby ho skryla, a aby vrstva zeminy prekryla pach rozkladu, nebol veľký problém, zem bola vlhká, rašelinitá, mäkká.

Keď bolo po všetkom, bez rozlúčky sa obrátila, cestou si dala dolu rukavice a odniesla nástroje do pivnice. V kuchyni si teplou vodou a mydlou vydrhla ruky a postavila na kávu. Pozrela sa na hodinky na stene – bolo len čosi po deviatej, a koľko toho už vykonala. Rekapitulovala v hlave beh a pochovanie holuba, niekedy nemala ani po celom dni v práci pocit, že toho veľa spravila, a tu –  v nedeľu ráno stačilo vstať a vyjsť von, a diali sa veci, s ňou a okolo nej. Keby mala dosť peňazí, možno by dokázala žiť bez chodenia do roboty, bez kolegov, bez pravidelných hodín riadených rôznymi administratívnymi pravidlami by žila plnší a pestrejší život. Zahnala myšlienku, nemalo zmysel zaoberať sa niečím, čo nepríchadzalo do úvahy, zatiaľ nie, kým sa stará o tri deti.

 

Víkend preletel rýchlo, s víkendami v tomto ročnom období a pri peknom počasí je to tak, akoby ich bolo menej ako inokedy, akoby nestačili na to, aby človek uskutočnil všetky zamýšľané záhradné party a výlety, ktoré dievčatá, mama a ich kamárati v zime vždy plánovali. Rovnako plynuli aj májové týždne pred skúškami, všetky tri nabrali rutinu príprav na testy, vpravili sa do energie finišu, s frflaním, často aj nechuťou, ale pracovali. V tomto smere s nimi už nebolo toľko starostí, hovorila si Bibiana, nevdojak si spomenula na oveľa ťažšie prvé ročníky školy – najhoršie to bolo s Mariette, tá odmietala brať úlohy vážne, chcela sa hrať, chcela snívať, a to nie v hodinách tomu určených, ale kedykoľvek. Hľadí z okna, akoby ma nevnímala, sťažovala sa druhácka učiteľka. S Annou to bolo o niečo jednoduchšie, bola od prírody veľmi zvedavá a nerobilo jej až taký problém presmerovať svoju pátravosť na záležitosti, o ktorých sa v škole učili. Lucia ako tretie dieťa vedela, do čoho ide, sestry ju pripravili, s ňou zas musela riešiť disciplínu – zvyknutá na hádky a bitky z detskej izby, aplikovala rovnaké metódy aj na školskom dvore, a potom poriadok vo veciach, naučiť Luciu udržať si tašku v akom-takom poriadku vyžadovalo nesmierne úsilie a trvalo takmer tri roky. Na dne jej ruksaku sa váľali pokrčené zadania polepené omrvinkami keksov a rozmočené od ohryzkov jabĺk, ak mala do školy odniesť peniaze, Bibiana či sestry ich často našli po týždni v zošite so somárskymi ušami. Teraz to však šlo, každá mala niečo,  s čím zápasila – Mariette s matematikou, Anna s gramatikou, a to vo všetkých jazykoch, Lucia s tým, že niekedy pracovala príliš horlivo a unikali jej podstatné detaily. Všetky však vždy s dobrým priemerom postúpili. Stačilo, hovorila si Bibiana. Sama bola kedysi výbornou žiačkou, a čo jej to v živote prinieslo?  Atletická kariéra dávno zabudnutá, vysokú školu neskončila, pretože otehotnela s dvojčatami, kedysi chcela byť letuškou, a tak pristála na letisku, v uniforme, na podpätkoch, na nohách dlhé hodiny… Nech sa dievčatá hlavne hrajú a rozvíjajú, hovorila si v duchu. Nikdy by nebola verila, že sa raz stane trojnásobnou matkou, a navyše bez muža. Mama jej hovorila, že si bola mohla Paula udržať, keby mu dala viac voľnosti, nechala ho cestovať, nesnažila sa ho prikovať doma. Bibiana cítila, že Paul sa obzerá aj po iných ženách, nie tak, zo športu a nevážne ako iný muži, ale akoby skutočne hľadal – iné samice, iné hniezda. Aj to sa dá chlapovi prepáčiť, mudrovala jej matka, je to príroda, je to tak dané, sú rozsievači. Bibiana na ňu mrazivo a nepriateľsky hľadela, no teraz jej bola ochotná priznať čiatočnú pravdu, keby bola vtedy na začiatku menej naňho tlačila, nehysterčila, možno by boli dodnes spolu, hrany by sa obúsili, stali by sa viac kamarátmi.. Zbytočné úvahy, Paul odišiel priskoro, predtým, ako sa ich väzby pevne previazali, či už medzi nimi, alebo ním a dcérami. Ukončená etapa. Bibiane sa dvorili iní muži, a pravidelne dostávala ponuky na voľné aj seriózne vzťahy, ale doteraz vždy odmietla.

 

V čase, keď je svetlo do desiatej a počasie je teplé, to bolo akoby vesmír všetkým im všetkým niečo daroval, tak to pociťovali Mariette, Anna aj Lucia. Na balón sa už úplne zabudlo. V jednu stredu popoludní, keď škola končila na obed, Lucii odpadla hodina plávania, pretože sa robila údržba bazéna. Mariette však šla na kone a Anna ku kamarátke, a tak sa jej nechcelo zostať samej doma, bolo by jej pridlho.

„Pôjdem s tebou na jazdiareň,“ oznámila Mariette.

„A čo tam budeš robiť? Trvá to aj dve hodiny, vieš, jazda, a potom musím odstrojiť a vykefovať…“ pozerala na ňu staršia sestra.

„Viem, budem sa pozerať, a pôjdem sa prejsť, dávno som tam nebola.“ Luciu kone nikdy veľmi nezaujímali. „Doma sa budem nudiť.“

„Ako chceš,“ pokrčila Mariette plecami. „Pôjdeme na bicykli,“ dodala ešte.

Za pekného počasia chodila na jazdiareň bicyklom, inokedy dve zastávky autobusom. Bývali v okrajovej štvrti, kde mesto voľne prechádzalo do vidieckej krajiny, husto osídlenej, pravdaže, no boli tu polia a veľké záhrady, aj pozemky obohnané elektricky nabitým plotom, za ktorým sa pásli ovce či kozy. Na začiatku susediacej obce bol ranč s koňmi určenými na rekreačné i športové jazdenie. Kedysi sa jazdu začali učiť obe dvojčence, ale vytrvala len Mariette, Anna dala prednosť skautu.

„Oukej, idem si ho vytiahnuť,“ odvetila Lucia.

„Máš čas, vyrazíme o pol hodinu, idem si dať niečo na jedenie,“ povedala Mariette a odišla do kuchyne.

Lucia zabíjala čas do odchodu tým, že si naozaj vytiahla z garáže bicykel, našla helmu, potom si šla prezliecť tričko za zelenobiele tielko, ktoré sa farebne hodilo k bicyklu, natrela si ramená opaľovacím krémom, pretože bola veľmi svetlá a mama zdôrazňovala, aby na to nezabudla, obula si naboso kecky a vyhrnula spodky voľných džínsov. Celkom to ušlo, pomyslela si, keď sa pri bránke stretla s Mariette voňajúcou po jogurte ktorá si zväzovala vlasy gumičkou, aby si nasadila helmu.

„Ešte vodu,“ povedala a odbehla naspäť do domu.

„Ježiš, to nevydržíš hodinu bez vody?“  spýtala sa jej Lucia, keď sa vrátila.

„Nie, a nie je to zdravé,“ odsekla Mariette a pripevnila fľašu k bicyklu. „Ide sa.“

 

Bicykle zaparkovali pred nízkou budovou, v ktorej bol bar a recepcia v jednom, pred ňou bolo v štrku zapichnutých niekoľko slnečníkov, pod nimi stolíky a stoličky, vpravo pred kríkmi kovová konštrukcia určená pre bicykle. Ak by tu bola s nimi mama, prípadne niektorá jej kamarátka, okamžite by jeden zo stolíkov obsadili  a dohadovali sa, či si dajú kávu alebo koku, alebo studenú kávu, no Mariette a Lucia nemali takéto potreby, obišli bar a prešli do dvora, odkiaľ sa vchádzalo k boxom s koňmi.

„Na kom ideš jazdiť?“ spýtala sa Lucia.

„Na Bacardim, tento rok jazdím len na ňom. Idem pozrieť, či už je tam Andrea.“

Andrea bola jej trénerka, povzbudzovala Mariette, aby začala trénovať parkúr ako ona.

„Dobre.“ Luciu tréning, ani Bacardi, ani iné kone v podstate nezaujímali, ale kráčala za Mariette a postávala pred boxom, kým sestra nevysokému hnedému koňovi nasadila sedlo. Dokonca sa odhodlala a pošúchala ho po dlhom nose.

„Už sa nevie dočkať,“ povedala Mariette. Bacardi dvíhal hlavu a podupával nohami, „alebo cíti, aká si z neho nervózna, kone sú veľmi empatické.“

„Vôbec z neho nie som nervózna, ohradila sa Lucia. Akurát sa nejdem z koní zblázniť.“ Sestra jej išla na nervy a začínala ľutovať, že nezostala doma. Ako utlčie hodinu a pol tréningu a ďalšiu polhodinu, kým Mariette toho nerváka odstrojí?

„Tak čo, aj teba to láka?“ ozvalo sa jej spoza chrbta. Drobná Andrea viedla za uzdu bieleho koňa či kobylu, Lucia sa neunúvala zisťovať.

„Vôbec,“ odsekla Andrei, ktorá sa zasmiala a obrátila sa k Mariette:

„Hneď som pri tebe, len vrátim Justu do boxu, bola som ju prebehnúť, potrebovala to,“ potľapkala kobylu po masívnom boku. Ako môže také hebedo vôbec behať a chodiť, povedala si Lucia v duchu dívajúc sa s prekvapením na masu svalov, šliach a kostí a kožu, pod ktorou sa rysovali hrubé žily. Nahlas nič nepovedala.

„Pôjdeme dozadu trénovať skoky,“ oznámila Andrea Mariette, ktorá prikývla. Viac si ju nevšímali. Mohla som zobrať susedinho psa, mala by som dôvod ísť na prechádzku, blyslo Lucii, keď pomalým krokom vychádzala z areálu boxov. Zastala na slnečnom nádvorí pred krčmou a obzerala sa, napokon sa vybrala doľava, opačným smerom, ako šli Mariette a Andrea vedúce nervózneho Bacardiho.  Šla po príjazdovej ceste tienenej veľkými stromami až na koniec, tam zastala a váhala, kam ďalej, rozhodla sa vydať doľava, smerom k rodinným domom, podobným, ako boli vo štvrti, kde bývali. Kráčajúc si uvedomila, že na konci je ihrisko s preliezkami, kde sa kedysi po tréningoch hrávali, vtedy, keď ešte chodili obe dvojčence na kone, a keď boli ešte všetky tri deťmi, nie mladými slečnami. Ona, Lucia, sa stále považovala za dieťa, a predstava ihriska ju potešila, môže si vyskúšať nejaké obľúbené akrobatické kúsky – visenie dolu hlavou a zoskok na obe ruky, niekedy sa odvážila zoskočiť najskôr na jednu, potom sa oprieť oboma o zem a elegantným mostíkom sa dostať do stoja. Blížila sa k ihrisku, bolo lemované živým plotom a vchádzalo sa doň drevenou bránkou, na ktorej bol vyznačený zákaz vodiť psov, zákaz znečisťovať priestory určené pre deti a teleónne číslo, na ktoré možno v prípade nutnosti zavolať. V prípade, že by zo zavesenia dopadla na hlavu, pomyslela si Lucia, no kto by potom zavolal, keby bola padnutá na hlavu? Zvláštny pocit, byť takto sama, zväčša mala nablízku niektoú zo sestier, alebo kamáratku, no nebolo to nepríjemné, práve naopak, mala pre seba celú hodinu, a celé ihrisko.

Vošla. Pohľadom prebehla konštrukciu s dvoma hojdačkami a preliezačku, ktorú hodlala využiť, okrem nich tu boli ešte dva točivce, dali sa vlastnou váhou roztočiť a človek sa mohol ponoriť do opojného pocitu, že sa zem rýchlo krúti… Zem pod konštrukciami bola vysypaná drevenými pilinami, a mimo nich rástla tráva, Lucia sa zadívala na trávnik a na koniec pozemku kde – zrazu ňou preletel impulz – na konci, pod živým plotom, stál drevený domček. Come and meet me – vynorilo sa jej v mysli. Obzrela sa za seba, lavičky rozmiestnené po obvode a určené pre dospelý doprovod boli prázdne. Bola tu naozaj sama. Rozmýšľala, či dať priechod strachu, ktorý sa dokázal pribížiť, keď sa ocitla v novej situácii či na neznámom mieste, ale odmietla ho – je tu síce sama, ale na ihrisku, ktoré pozná, hoci z dávnejších rokov, všade okolo sú domy, kedykoľvek sa zjavia iné deti, alebo dospelí s malými… Šla najskôr na preliezačku a urobila si pár cvikov, ponaťahovala si ruky a nohy, bolo to príjemné, no pohľad jej neprestajne zalietal k domčeku. Idem sa doň pozrieť, reflex hovoriť sám so sebou sa vynáral automaticky, keď bol človek sám. Zoskočila na rovné nohy, nie na ruky, oprášila si dlane a vydala sa cez trávu smerom k domčeku na stračej nôžke. Vyšla po priečkach akoby kuracieho rebríka a nakukla dnu. Prázdny. Vliezla štvornožky dnu a vyzrela otvorom na opačnej strane, bola vyššie ako živý plot okolo, videla neveľké pole a zadné záhrady za domami, poskytnúť deťom výhľad, to zamýšľali tí, čo sem domček postavili, pravdaže, pri malých deťoch musia byť dospelí nablízku, aby nespadli, no Lucia – vykukla ešte viac a zasekla sa pri nádychu – na táme trčiacom so stavby pod strechou sa trepotal, skôr visel malý červený bálonik. To nie je možné, povedala si nahlas. Načiahla holú ruku a vzala motúzik medzi prsty; balónik, ak aj bol pôvodne napustený plynom, čo ho nadnášal, teraz spľasnuto visel, ak práve nezavial ráznejší vánok. Obyčajný balónik, akým rodičia zdobia dvere ale bránku na dome, kde sa koná narodeninová oslava. Bol len jeden, a nijaký pripevnený odkaz na ňom. Na ruku jej svietilo jasné slnko, a cítila, že v domčeku je priam dusno, hoci vonku bolo pri závane vetríka sviežo. Odviazala motúz a vyliezla pospiatky z domčeka. Keď zišla po kuracích schodoch a obrátila sa, videla, že na opačnom konci sedí na lavičke nejaká žena s časopisom, vedľa nej zaparkovaný kočiar. Najskôr sa zľakla, a potom si pripomenula, že sa rozhodla nebáť. Vrátila sa s balónikom v ruke popod preliezačku, počkala, kým žena zdvihne zrak, a pozdravila sa. Bolo to mladé dievča. Vo veku, keď Lucia váhala či vykať či tykať, skôr pestúnka ako matka dieťaťa spiaceho v kočíku; trčali z neho topánky, zrejme väčšie bábätko, keď sa zobudí, dievča po posadí na hojdačku – Lucia aj jej sestry sa zhodovali v tom, že starať sa o malé dieťa je hrozná huda – hinta, palinta, donekonečna, človek pritom blbne, ako môže niekto chcieť takú prácu, ešte keď je rodič, dobre, ale ako brigádu – ony si nájdu niečo lepšie, zábavnejšie.

„Bálonik? Ešte jeden?“ prihovorila sa jej dievčina po francúzsky.

„No, visel na domčeku.“

Žena či dievča vyzerala, akoby chcela ešte niečo dodať, no potom si to rozmyslela. Postavila sa o posunula kočík o kus ďalej od lavičky, do polochládku.

„Aby sme ho nezobudili, čím dlhšie bude spať, tým lepšiu bude mať náladu,“ vysvetlila.

„Je to vaše…“ Lucia sa rozhodla vykať.

„Starám sa oňho, nie je to moje dieťa,“ vysvetlila dievčina.

„A to vás baví?“

„Celkom hej,“ usmiala sa.

„Prečo ste sa pýtali na balónik?“ vrátila sa Lucia k tomu, čo ju zaujímalo viac ako batoľa v kočiari. Dievčine prebehla po tvári chmára.

„Zostal tu po tej nešťastnej…“ vzdychla si, „Naozaj to chceš vedieť? Dejú sa veci, a netreba sa nimi príliš zaoberať,“ mrmlala si skôr pre seba.

„Ak mi povieš,“ Lucia prešla na tykanie, veď táto osoba je len o pár rokov staršia ako jej sestry. „Totiž, pre niečo ma ten balón zaujíma.“

„Tak si o tom možno počula?“

„O čom?“

„O malej Silvii.“

„Nie, neviem, o čom hovoríš, len nám nedávno podobný pristál na terase.“

„Žeby sa odtrhol a doletel? Večer po tom – nemal nik myseľ vrátiť sa sem a balóniky zvesiť, ani upratať.“

„A čo sa vlastne stalo?“ Luciu poháňala netrpezlivosť, aj čas, o chvíľu sa Mariette skončí hodina, a bude nervózna, ak sestru nikde neuvidí.

„Pred pár týždňami tu bola detská oslava, teda vlastne v jednom z domov neďaleko, no Silviina mamička sa rozhodla, že deťom dobre padne stráviť časť popoludnia mimo domu a záhrady a vyzdobila toto ihrisko, aby sa mohli ponaháňať a pohrať. Silvia oslavovala 5 rokov a – „

„A?“ súrila ju Lucia.

„V jednu chvíľu, bývali totiž hneď v hentom dome,“ ukázala dievčina smerom za plot a vravo, kde sa začínala ulica, „keď Silviina mama odbehla vypnúť rúru s pizzou, sa stalo nešťastie. A pritom deti, dievčatá, tu neboli samé, na lavičkách sedeli aj zo dvaja dospelí – vôbec si to nevšimli, až keď už bolo neskoro…“

„Nevšimli čo?“

„Silvia, rozbláznená, vyliezla na strechu hentoho domčeka a postavila sa naň, no vzápätí tam vyliezlo iné dievčatko, ktoré nemalo vemi dobrú koordináciu, pošmyklo sa a Silviu zhodilo. Spadli obe, to menej šikovné na svoju kamarátku. Nič sa mu nestalo. No Silvia zomrela.“

Lucia na ňu nemo hľadela, ruku, v ktorej držala balón mala spotenú.

Chcela odísť, no zároveň sa nevedela odlepiť z miesta, a vedela, že sa musí od tejto osoby dozvedieť čo najviac, lebo už ju nestretne.

„Kedy sa to stalo?“

„Pred necelým mesiacom,“ povedalo dievča a rýchlo dodalo: „Netráp sa tým, nešťastia sa stávajú, aj keď sú ľudia obozretní. Hoci je to nepochopiteľné, deti toľko ráz spadnú, a nič sa im nestane, robia také veci, že prežiť detstvo je priam zázrak, a potom – jeden pád, a koniec. Chudáci dospelí, tí, čo tu boli, a nestihli dievčatá včas upozorniť, a chudera Silviina mama, chcela dcére dopriať oslavu, hovorila, ako fajn, keď má niekto narodeniny na jar a môže oslavovať vonku a – tam ho máš, pri oslave príde jej jediné dieťa o život.“

„Nechcela by som byť tou druhou, tou, čo na ňu spadla,“ povedala Lucia.

„To asi nikto, hoci, za to naozaj nemôže. Silvia bola také šidlo, živé striebro, všade jej bolo veľa. Jej rodičia vraj dom predajú a odsťahujú sa, aspoň tak mi vravela Lucasova matka, to je tento, čo ho mám na starosť. Poviem ti, ja som rada, že som pritom nebola,“ dievčina sa dívala smerom k nehybnému kočiaru, potom pozrela na Luciu stojacu pred ňou:

„Tie balóniky časom asi vietor odtrhol, jeden mohol pristáť vo vašej záhrade. Netráp sa, si už veľká, vieš na seba dať pozor,“ povedala.

Lucia stála ďalej mlčky, nevysvetľovala, že balónik prišiel s odkazom, a navyše dosť ďaleko, do inej štvrte vzdialenej 15 minút jazdy na bicykli, sama zatiaľ nevedela, čo si myslieť, potrebovala sa vrátiť k Mariette a porozprávať sa s ňou. Pozrela sa na hodinky:

„Už musím ísť, čaká ma sestra. Dovidenia.“

Dievčina sa na ňu usmiala, uvelebila sa na lavičke a otvorila časopis rozhodnutá vychutnať si chvíľu, kým sa malý zobudí a bude musieť ísť robiť hinta-palinta, vybrať jogurt a pchať mu lyžičky do úst. Že sa vôbec niekto rozhodne mať deti, pomyslela si Lucia, keď zatvárala bránku ihriska.

 

„Musíme zistiť, či bola Silvia Angličanka, či vôbec má ten odkaz logiku nejakej súvislosti s ňou,“ vyhlásila Mariette.

„Podľa krstného mena sa to určiť nedá,“ dodala Anna.

„Mohli to byť iné deti, ktoré sa po tom nešťastí hrali v parku, našli balóny, napísali odkaz –„ rozmýšľala Mariette ďalej.

„To je hlúposť, boli to päťročné decká,“ protirečila Lucia.

„Iné, staršie deti z ulice, našli balóny, začali vypúšťať záhadné odkazy,“ rozvíjala svoju líniu Mariette.

„Bolo to normálne, teda nie normálne, ale chcem povedať, že normálne to bolo nešťastie, nie záhadné zmiznutie, či vražda, ale  obyčajná hlúpa náhoda, nie je dôvod, aby sa niekto začal hrať na, na – “ Anna nevedela dokončiť myšlienku, ale všetky rozumeli.

„Každá náhoda skrýva nejaký zmysel,“ povedala Lucia. „To mi raz vravela mama.“

„Vrátime sa tam a zistíme –„

„Čo?“ spýtali sa Anna a Lucia jednohlasne svojej sestry.

„Čo sa zistiť dá, napríklad, odkiaľ Silviina rodina je, ako sa má to druhé dievča, to nešikovné. Ako hovorí mama, či Lucia, náhody majú skrytý zmysel, a nie náhodou sme sa my do celej veci zamontovali,“ vyhlásila Mariette.

„Nie som si istá, či nie je úplnou náhodou, ale dobre, pôjdeme budúcu stredu, keď bude mať Mariette  kone pôjdem s vami,“ uzavrela debatu Anna. Neuzavrela, lebo často sa k téme vracali, no boli dohodnuté.

 

Nasledujúcu stredu bol daždivý deň a fúkalo, no dievčatá boli na takéto počasie zvyknuté a neodradilo ich vysadnúť na bicykel oblečené a s kapucňami stiahnutými nízko do čela – Lucia v žltom pršiplášti, dvojčatá v modrej a sivej nepremokavej vetrovke. Mariette  šla jazdiť, Lucia s Annou sa vydali na prieskum, ihrisko bolo podľa očakávaní prázdne, aj ulica, ktoré k nemu ústila. Dom, o ktorom sa domnievali, že v ňom mohla bývať Silviina rodina, vyzeral rovnako prázdno a zabývane zároveň, nikde žiadna ceduľa, žeby bol už na predaj, žalúzie napoly stiahnuté, jedno malé okno na poschodí pootvorené, možno kúpeľna, ak sa ráno členovia rodiny osprchovali, niekto otvoril, aby vyvetral. Predzáhradka upravená, kvitol v nej veľký krík ohnivého rododendróna.

„Môže to byť aj iný dom, nepovedala presne, že je prvý od ihriska,“ dumala Lucia.

„Veď hej, hociktorý z týchto,“ ukázala Anna rukou na rad viliek. Pátranie uviazlo.

„Počkajme chvíľu tu, aj tak nemáme čo robiť, Mariette  končí až o trištvrte hodinu,“ navrhla Anna.

Stáli v daždi a čakali nevediac na čo, občas spravili pár krokov po chodníku, a znova sa vrátili na koniec. O nejaký čas neďaleko nich pibrzdilo malé modré auto a zastalo na príjazdovom chodníku ku garáži, vystúpila žena v dlhom pieskovom plášti, odklopila svoje sedadlo, a zozadu sa vysúkali dvaja chlapci  Luciinom veku, možno o niečo mladší. Dievčatá sa priblížili k domu, pred ktorým auto zaparkovalo, a pre istotu sa rovno pozdravili, aby sa žena nerozbehla rýchlo do sucha, dovnútra a vzala im šancu spýtať sa. Netvárila sa, že má naponáhlo, ležérne zaklapla za chlapcami dvere a stisla automatické zamykanie, pik-pik, oznámilo auto, že je zamknuté.

„Žena zareagovala na ich pozdrav, vyšla pred dom a chystala sa otvoriť bránku a vojsť.

„Môžme sa niečo spýtať?“ vychrlila Anna.

„Páči sa.“

„V ktorom dome bývalo – to dievča, čo zomrelo?“

„Načo to chcete vedieť?“ pozrela sa na ne dosť ostro.

„Hentom,“ ukázal chlapec, ktorý stál neďaleko mamy. Neukázal na dom s rozkvitnutým rododendrónom, ale ten vedľa, veľmi podobný, konieckoncov.

„Naša sestra pozná niekoho, kto Silviu poznal, a my sme boli len zvedavé, lebo náhodou sme tu, a čakáme na sestru –„

„Jej rodičia už tu nie sú, otec je služobne v Číne a mama si prenajala byt v meste, dom sa bude predávať,“ informoval Annu a Luciu brat chlapca, ktorý im odpovedal na prvú otázku. Mama naňho pozrela, a nič nedodala.

„Je to smutné,“ povedala Lucia, a kula železo za horúca. „A to druhé dievčatko, čo spadlo, ale prežilo, býva niekde tu?“

„Dievčatá, nie ste náhodou morbídne zvedavé?“ ozvala sa žena.

„Možno áno, a možno nie, niekedy ľudia, ktorí sa vyskytujú v takom čase nablízku, môžu pomôcť, nehovoriť o nešťastí vôbec nemusí zainteresovaným pomáhať, ale naopak,“ vravela Anna. Lucia na ňu s obdivom pozerala.

„Nuž, mne sa tým veľmi zapodievať nechce, nevidím dôvod,“ vravela žena a vybrala z vrecka kľúč.

„Chodí do anglickej školy, ako Silvia, teda vlastne škôlky, susedí s našou. Tuším sa volá Veronica,“ povedal opäť jeden z chlapcov.

„Silviin otec je Angličan, tu neďaleko je britská škola, preto sa sem mnohí z nich sťahujú. A už stačilo, poďme, chalani, som hladná,“ povedala žena.

Lucia s Annou sa na seba pozreli. Žena im len kývla, a vošla dnu, na rozlúčku nič nepovedala. Aspoň že nemala žiadne ďalšie poznámky.

Keď sa vrátili k stajniam, boli premočené, dážď bol mierny, ale vytrvalý. Vošli do jazdeckej kaviarne, čo inak nerobievali, dali si dolu plášte, vytrepali vodu z vlasov a Anna sa ponúkla, že pozve Luciu na niečo – vybrala si ice tea. „Dobrý nápad,“ povedala Anna, „ale ja si dám teplý čaj, mätový –„ oznámila žene za barom.

„Počasie na čaj,“ usmiala sa na nich a začala im pripravovať nápoje. Mala tvár človeka, čo trávi veľa času vonku, veľa čiar v pieskovo sfarbenej pleti, svetlé a prešedivené vlasy zapnuté do konského chvosta, žena od koní.

Mariette  ich našla pri stolíku debatovať o tom, čo zistili.

„Vykašlite sa už na to, baby, je to celé nejaká haluz,“ povedala im.

Jazdila v hale, takže ako jediná bola suchá, ony dve sa do čiastočne obschnutých plášťov a vydali sa na cestu domov.

Na začiatku dediny zrazu Mariette , ktorá šla ako prvá, signalizovala rukou odbočenie doprava a zamierila k obchodíku a bufetu pri benzínovej pumpe. Sestry za ňou. Široko-ďaleko to bolo jediné miesto, kde sa mohol človek občerstviť, ďalšie lahôdky a reštaurácie až na námestí v centre, nie po ceste domov.

„Vy ste mali čaj, a ja nič, dala by som si niečo dobré.“

Všetky vošli opäť dnu, Lucia a Anna pozadu, rozhodnuté nič si nekúpiť, takéto radosti si hradili z vreckového, a bolo treba aj trochu rozmýšľať a šetriť –lákadiel vždy viac než peňazí.

„Dala by som si sendvič s tuniakom,“ povedala Mariette predavačovi. „Zabaliť, prosím,“ dodala.

Predavač dal všetko do voskovaného nepriepustného papiera s kockovaným vzorom, na pripravený balíček zapichol akúsi zástavku.

„To je čo?“ spýtala sa Mariette  pochybovačne, nemala rada, ak ju obsluhúci personál považoval za dieťa, ktoré poteší umelohmotná či papierová sprostosť pribalená k objednávke.

„To dávame, lebo sa blíži deň detí – máš tam adresu organizácie, ktorá sa zaoberá duševným zdravím dieťaťa,“ predavač na ňu mrkol. Mariette vzala balíček a podišla k sestrám, Lucia sa zvedavo pozrela na zastávku: bol na nej vyobrazený balónik, a v ňom adresa onej organizácie či združenia. Nahlas nič nepovedala, je svet plný znamení alebo len chudobný na symboly?

 

Britskej škole patril veľký pozemok napoly ukrytý v lese, v ktorom boli určite zaujímavé zákutia a športoviská v zeleni, spredu ich človek nevidel. Odbočku k nej míňali vždy cestou na jazdiareň a späť, no nikdy predtým si ju nevšimli. Spredu to bola typická školská, trojposchodová budova s dlhým plotom a veľkou bránou, v piatok podvečer tichá. Dievčatá sa previezli okolo a zastali obďaleč, akoby len tak. Z brány vyšli dve osoby, muž a žena, pravdepodobne niekto z učiteľov, na ich tvárach a okolo hláv sa vznášalo čosi ľahké, pripomínajúce záver pracovného týždňa, uvoľnenie a očakávanie víkendu. Smiali sa, prikyvovali a mierili k parkovisku oproti, dvojčatá a Luciu s rukami na riadidlách bicyklov si nevšimli, určite radi, že dva dni nemusia „riešiť“ deti.

„Myslíš, že tu je aj škôlka?“ spýtala sa Anna pochybovačne. Budova bola gigantická, skôr ako lýceum, nezdalo sa jej, že by malí štupli vchádzali každé ráno dnu po obrovskom schodisku cez obrovské vstupné vráta. Vysadli na bicykle a pomaly pokračovali smerom od školy. Na vzdialenejšom konci plota naozaj uvideli menšie stavby, hoci rovnako oplotené, obrázky na múre a farebná tabuľa zobrazujúca chlapčeka a dievčatko ako kráčajú s ruksačikmi im napovedali, že tu sídli pred-škola, či škôlka. Ani tu nezazreli ani nohy.

„Čo my vlastne chceme? Zoznámiť sa s tou nešťastníčkou, čo spadla na Silviu?“ položila Mariette otázku.

„Ja neviem,“ povedala Lucia so stopou bezradnosti v hlase. Upozornila sestry na balónik na zástavke zapichnutej v sendviči, no to sa obom zdalo už príliš – trápne či prehnané. „Aj tak mám pocit, že sa od nás niečo čaká, niekto, niečo, ja neviem čo,“ pokračovala Lucia.

Come and meet me…“ máš na mysli?“ ozvala sa Mariette.   „Už si na ihrisku bola, videla si miesto, kde sa to stalo, rozprávali ste sa so susedou Silvie, ktorej už nik nepomôže, jej rodičia sa odsťahovali, nemáme šancu byť pre nich útechou či čo –„

„Preto si myslím, že zostáva to druhé dievčatko. Čo ak mu chce Silvia dať najavo, aby sa netrápilo?“

„A odkiaľ vieš, že sa trápi? Je to malé decko, tie rýchlo zabúdajú. A vlastne za nič nemôže,“ odporovala Mariette.

„A čo ty vieš, možno sa trápi, ani o tom nevie, alebo jej rodičia,“ vadila sa Lucia.

„Nehádajte sa,“ skočila im do reči Anna. „Obe máte možno pravdu, a možno ani jedna. Lucia však hovorí, že už sme sa raz do veci zamontovali, zvláštnym spôsobom, a snažíme sa teda zistiť, čo a ako z toho vyplýva. Prevezieme sa okolo ihriska a vrátime sa domov,“ navrhla.

Dážď už ustal a vyšlo slnko, na ihrisku sedelo niekoľko rodičov či pestúnov a zopár detí sa hralo na zopár preliezačkách a hojdačkách. Opreli bicykle o živý plot a vošli dnu. Necítili sa veľmi primerane, veľké cudzie baby na malom obohnanom priestore určenom pre drobcov, ktorých rodičia potrebujú unaviť a zabaviť, uspokojiť ich túžbu preliezať, zašpiniť sa, obzerať si jedno druhé, hrať sa a bojovať o svoj priestor a hračky. Vydali sa smerom k domčeku, kde sa v tej chvíli nenachádzal nikto, vyliezli hore a posadali si na striešku. Konieckoncov, boli presne v tom veku medzi detským a  dospievajúcim, kedy ľudia nevedia, kam patria – na ihrisko či do kaviarne? Celkom pokojne sa môžu usalašiť v tejto chajdičke a niečo si rozprávať, ako to kamarátky robievajú, pozorovať dospelých aj deti, cítiť sa mimo pri jedných i druhých. Očami pozorne prezreli celé okolie domčeka na stračej nôžke, ani stopa po balónoch; Lucia hľadela do priezračného vzduchu, akoby čakala, že sa pred ňou zhmotní Silviin duch a pozdraví sa. Nič. Pole za živým plotom bolo zelené, po jeho okraji kráčala tigrovaná mačka. Strechy domov v ulici, kde Silvia bývala, žiarili vo večernom svetle.

„A čo keby sme zašli do tej škôlky a spýtali sa na to dievčatko? Vysvetlili učiteľke, ako sme sa o ňom dozvedeli,“ navrhla Lucia.

„A čo? Že sa chceme s malou rozprávať? Že máme pre ňu odkaz zo sveta tieňov?“ opýtala sa Mariette.

„Asi to nechajme tak,“ vzdychla si Anna. „Nemáme čo urobiť, možno sme splnili úlohu v tomto prípade, no nevieme akú.“

„Varovala nás, aby sme napadali z výšky,“ zažartovala Mariette

„Napríklad,“ povedala Anna.

Lucia mlčala.

Keď sa k domčeku priblížila guľka v mini džínsach a ružovom tričku, čo ledva chodila, a za ňou pán v modrom, zošuchli sa po konštrukcii dolu, z opačnej strany ako boli schodíky, po ktorých sa to malé, čo sotva chodilo, začalo šplhať. Oprášili si ruky, vyšli von a sadli na bicykle.

 

Dievčatá žili v júni záverečnými skúškami. Keď bolo pekne, rozložili sa vonku, odbiehali do chladničky po nanuk či studenú kolu. Mama kupovala kolu iba v čase skúšok, aby vedeli, že isté nápoje majú istú funkciu a moc, vravela im, keď sa sťažovali, že u niektorých spolužiačok je kola stále doma.

„A preto sú mladí dnes takí tuční, nalievajú sa sladkými nápojmi a tlačia sendviče z bielej múky,“ povedala mama. „Buďte rady, že ma máte.“

V čase skúšok sa pri veľkom nákupe kúpila aj dvojlitrová kola, jedna fľaša, viac nie. Ak by chceli, mohli by obetovať vreckové a kúpiť si za svoje, ale dobre padli aj studené jogurtové nápoje, a voda, konieckoncov, pili ju od malička. Učenie neskutočne zvyšuje apetít na sladké a pikantné.

„Zase chipsy, dievčatá?“ povzdychla si aj suseda, čo ich prišla pozrieť. Občas sa museli zo záhrady rýchlo pratať – privalili sa mraky, zatienili slnko a rozpršalo sa, už o pol hodinu mohol byť dážď minulosťou a svedčila o ňom len mokrá tráva a drevený nábytok. Niekedy k nim prišla kamarátka jednej z nich, niekedy šli ony, pravidelné aktivity ako kone, plávanie a skaut fungovali, hoci všade viseli vo vzduchu prázdniny, rozlúčky, ukončovanie, a  plánovanie návratu v septembri. Obdobie vzrušenia a dlhých večerov, slnko zapadalo, až keď už sa chystali spať.

„Aj vstáva sa ľahšie,“ pochvaľovala si mama. Vymenila 40 denové pančuchy za jemné, 20 denové, dala sa ostrihať a spraviť si melír. Plánovali leto. Začiatkom leta pôjdu do tábora, každá do svojho, Mariette   do pony tábora, Lucia na plavecké sústredenie a Anna s kamaratkou do prírodovedeckého. Mama bude chodiť do práce, a keď sa dievčatá vrátia, odletia spoločne na Korziku. Prenajmú si bicykle a budú cestovať po ostrove. Zvyšok prázdnin zostával v neurčitosti, no vždy sa nejaké možnosti napokon ukázali. Na balónikovú históriu sa vo víre vzrušenia a ukončovania zabúdalo, len tajomný odkaz na motúze a spľasnutá guma, bývalý balón, stále ležali na dne Luciinej zásuvky.

Lucia jediná na zážitky s ním súvisiace myslievala, v duchu sa niekedy zhovárala so Silviou, a po plávaní chodievala za Mariette  na kone, prichádzala o pätnasť minút skôr, ako sestra končila jazdu, a keďže ďalšiu štvrťhodinu sa starala o Bacardiho, Lucia mala čas zájsť na ihrisko za jazdiarňou, posedieť si v domčeku na stračej nôžke sa stalo jej rituálom. Niekedy tam bola sama, niekedy vyliezla na domček sledovaná prekvapenými pohľadmi malých detí, čo sa v ňom hrali. S nikým sa o nešťastí nerozprávala, a nič o ňom nepočula.

Posledný týždeň pred prázdninami trávili veľa času na školskom dvore a v knižnici, kde pomáhali roztriediť knihy, čo deti na poslednú chvíľu vracali, a medzitým si vypĺňali čas klebetením o spolužiačkách a učiteľoch. V stredu bola etika, očakávali, že aj táto hodina už bude viac-menej voľná, no učiteľ, chlapík okolo tridsiatky, ktorý mal matku Argentínčanku a otca Francúza, im zadal úlohu: Nakreslite symbolický odkaz končiacemu roku, potom si môžete odkazy povymieňať. Trieda trochu zaprotestovala, ale zároveň si všetci začali zo zásuvky stola vyberať farbičky, vodovky, voskovky alebo kriedy a postavili sa vzadu do radu na čistý arch výkresu. Fréderique mal autoritu. Lucia sa vrátila k stolu a hľadiac na čistý list pred sebou, rozmýšľala, čo nakresliť. Zjavila sa tenká čiara hadiaca sa stredom výkresu, na jej hornom konci, pravdaže, balón. Nakresliť balón, možno s nápisom v strede? Dovidenia, piata A. To by bolo málo, no zdráhala sa kresliť postavu dievčaťa, čo by pripomínalo Silviu. Nakreslila teda domček na stračej nôžke, pohrala sa s detailami, okolie vytieňovala zelenou a modrou ako abstraktné pozadie. Zabraná do práce, ani si nevšimla, ako ubehla hodina. Lucia sa dívala na svoj výtvor – prázdny domček, balón, melanchólia. Vzala znovu obyčajnú ceruzku a do otvora v domčeku nakreslila siluetu hlavy s dlhými vlasmi. Takmer jedným ťahom Výkres podala kamarátke Elene, čo sedela vedľa nej: Dievčatko v domčeku na ihrisku, dodala stručný komentár. Elena prikývla, a podala jej svoju kresbu lúky s koňom, kozami a postavou jazdkyne, Elena bola rovnako ako jej sestra Mariette  posadnutá vidiekom a zvieratami. Líca jej horeli, keď počula Elenu pred celou triedou hovoriť:

„Lucia nakreslila domček na ihrisku, a v ňom dievča, ktoré akoby tam bolo aj nebolo zároveň…“

Nik nevenoval výkladu pozornosť. Keď skončila hodina, spýtala sa Eleny, či si môže nechať jej obrázok lúky.

„Jasné, tak to bolo aj myslené,“ povedala kamarátka spokojne, že sa jej dielo stretlo s úspechom. „Nie je z mojich najvydarenejších, ak si ho chceš nechať na pamiatku, môžem ti nakresliť aj iný,“ povedala zľahka tónom umelca, pre ktorého tvorenie nepredstavuje nijakú námahu, a ktorý je zároveň sám sebe kritikom.

„Nie, nie, je fajn, dám si ho v izbe na stenu.“

Lucia nečakala, že Elena jej kompliment vráti a poznamená niečo podobné na výkres, ktorý od nej dostala, no všimla si, že Elena ho strčila do priestoru pod doskou stola, zrejme ho vôbec neplánovala vziať so sebou.

„Je trochu čudný, vieš,“ dodala Lucii na vysvetlenie. „Ja si od teba nechám nejaký iný, aj tak celé leto nebudem u seba doma, a nepozerala by som sa naň.“

Rozlúčili sa a šli na autobus každá svojím smerom

 

Doma položila Lucia kresbu na svoj písací stôl, vzala červenú pastelku a ku stromu konča lúky nakreslila červený balónik, povieval v neviditeľnom vetre. Vložila výkres do tvrdého obalu a pribalila si ho do tašky na plávanie k plavkám a uteráku. Po plávaní si nechala vlasy mokré a rozpustené, vonku bolo teplo, ale aj tak ju chladili na zátylku a na chrbte, kde premočili biele tričko, čo mala na sebe. Natiahla si trištvrťové džínsy a obula kecky, vysadla na bicykel a vydala sa do susednej dediny za Mariette

Nešla na jazdiareň, a nešla ani na ihrisko, odbočila smerom k anglickej škole, kde pred mesiacom so sestrami stáli a dumali o príhode, ku ktorej ich doviedol odkaz. Prešla okolo hlavnej budovy školy k menšej škôlke, zabrzdila, oprela bicykel o železný držiak a váhavo skúsila stisnúť kľučku brány. Čakala, že bude zamknuté, brány škôlok sa nenechávali len tak otvorené, no dvere sa poddali.  Na trávnatom dvore zatienenom vysokými lipami sa hralo len zopár detí, v stredu chodila väčšina domov na obed, zostávali len tie, ktorým rodičia nezorganizovali nič lepšie ako garderie, úschovňu. Lucia si pamätala, že zostávala v garderie celkom rada, tam sa totiž mohla hrať, dospelí, čo ich strážili, mali za úlohu naozaj na nich len dozrieť, a nechávali im voľnú zábavu. Boli to skvelé chvíle behania, skrývačiek a rozhovorov s kamarátkami na hojdačkách, na rozdiel od „normálnej“ škôlky, kde bol deň členený na dlhé úseky práce – vystrihovania, doplňovania a čojaviemčoho.

Lucia vošla do dvora, dve službukonajúceho osoby si ju všimli a privítali s výrazom otázky.

„Ideš po niekoho?“ spýtala sa po anglicky blondínka v stredných rokoch oblečená v čiernom tričku a sukni, vedľa nej sedelo asi trojročné dievčatko s keksíkom v ruke. Lucia poznala tieto typy detí, najmä medzi dievčatami, čo radi vysedávali vedľa učiteľa a vynucovali si drobné pozornosti.

„Nie,“ odpovedala s tvrdými doskami s výkresom pod pazuchou. „Ale chcela som sa spýtať na Veronicu, chodí do tejto škôlky?“ Hádam po prvý raz používala tento jazyk v naozajstnej komunikácii, mimo školy. Cítila sa zvláštne, akoby to nehovorila ona, ale ktosi iný.

„Áno, čo potrebuješ? Si jej sesternica?“

Poznala to slovo – cousin, mená členov rodiny preberali dosť často. „Nie,“ odpovedala po pravde. Na klamstvo nemala chuť, ani jazykovú výbavu. Rýchlo pokračovala, čo vedela a chcela povedať, predtým, ako ju táto žena vyhodí. „Chcem jej dať výkres, viem, čo sa jej stalo. Možno je smutná.“

Žena počúvala, Lucia nevedela, že sústredenie pochádza z nutnosti zvyknúť si na spôsob, akým vyslovuje, z vôle porozumieť.

„I understand,“ odpovedala. „Zavolám ju.“ Vstala a pobrala sa k hojdačke pod stromom. Naspäť sa vrátila s dievčaťom kráčajúcim po jej boku. Malo čierne vlasy ostrihané na páža, svetlú pleť s drobnými pehami a zelenými očami. Oblečené malo zelené tričko a červenú zvonovú sukňu, trochu ufúľanú a nakrivo. Lucia povedala Hi. Nič viac. Z obalu začala vyťahovať kresbu.

„Môžem sa pozrieť?“ vyhŕkla učiteľka.

„Certainly,“ povedala Lucia pyšná na svoju angličtinu a pristrčila jej kresbu. Učiteľka ju nevzala, len sa zhora zahľadela na obrázok lúky, zvierat a jazdkyne. „Nice,“ pochválila. Elena kreslila dobre, proporcie boli správne, aj hĺbka obrazu. Klasická dievčenská kresba, povedala si učiteľka v duchu. Nahlas znova zopakovala: „Nice.“

„Thank you,“ poďakovala Lucia a podávala obrázok dievčaťu. Mala nutkanie dodať – toto ti posiela Silvia. Aj by to dokázala povedať, ale nepovedala.

„Toto je pre teba. For you. You are nice.“ To bola inšpirácia momentu. Dievčatko chvíľu zaváhalo, potom si kresbu vzalo. Lucia natiahla ruku s tvrdým obalom smerom k učiteľke, tak toto nevie, ako sa volá po anglicky, ani jej neprichádzali na um slová, akými by jej povedala, že ho dáva, aby sa kresba nedokrkvala. Veď to je jasné.

„For her,“ povedala na vysvetlenie, a učiteľka pochopila.

„All right, to protect the drawing.“

To protect the drawing, aké ľahké, vravela si Lucia. Slovo protect pozná každý. Prikývla. „Have a nice holiday,“ dodala, sklonila sa k dievčatku dotkla sa lícom o jej líce.

„Thank you, madam, and have a nice holiday.“ Zopakovala ešte raz.

„It´s sweet of you,“ povedala učiteľka, a zaváhala, akoby chcela ešte niečo dodať, no nedodala. Lucia zavrela za sebou bránkou a znova vysadla na bicykel. Neobzrela sa, aby videla, čo robia jej nové známe. Učiteľka niečo dievčatku vysvetľovala a vkladala výkres do dosiek, spolu vošli do nízkej budovy. Obal s výkresom som bol väčší ako rameno dievčaťa.

 

Lucia sestrám nepovedala o tom, že bola v anglickej škole a stretla sa so Silviou kamarátkou a dala je výkres. O celej veci nepovedala nikomu nič. A už vôbec sa s nikým nepodelila o drobný zážitok, prchavý vnem zo začiatku prázdnin.

Stála s mamou na obrovskej vlakovej stanici v meste, vo vestibule pri kaviarni La paloma a novinovom stánku, kde mala zraz skupinka detí odchádzajúcich do skautského tábora.

„V ruksaku máš jedlo do vlaku, a fľašu minerálky, nekupuj si tie sladké malinovky, hlavne v lete smäd neuhasia, dobre?“ vravela jej. „Mobil radšej nechaj doma, aby si ho niekde nestratila, alebo neutopila, vaši vedúci majú číslo rodičov, a budú písať správy, ako sa máte.“

Stáli  obrovskom priestore, kde sa denne premleli desaťtisíce ľudí, v ruchu a hluku mnohých rozhovorov a hlásení,  priestore plnom signálov, odkazov, dojmov a pocitov vyjadrených farbami, výrazmi tváre, gestami, digitálnymi číslicami a ďalšími drobnosťami, z ktorých každý človek postrehne len zlomok. Vzala si voľno, aby odprevadila Luciu, dvojčence odcestovali už včera. Čaká ju týždeň chodenia do práce a návratov do prázdneho domu, mala plán urobiť dôkladné upratovanie, zájsť na kozmetiku a aspoň dva razy si zaplávať, tešila sa, aj jej bolo smutno. Ďalší ukončený školský rok. Ďalšia etapa v detstve jej detí. Prišli skoro, ostatní účastníci sa až teraz začali trúsiť, Lucii sa rozžiarila tvár, keď videla prichádzať svoju dobrú kamarátku v sprievode oboch rodičov. Stretli sa, dievčatá sa okamžite oddelili od dospelých nabok.

„Budeme v jednom stane,“ začali sa dohadovať. „Skúsme, aby sme boli len my dve.“

Ich rodičia sa zhovárali neďaleko, no Luciina mama o chvíľu prišla k nim

„Pôjdem, Lucia, asi ma tu už nepotrebuješ, a čím tu budem dlhšie, tým budem smutnejšia,“ povedala to s úsmevom, no obe vedeli, že je to tak.

„Dobre, mami.“

„Stretneme sa presne o týždeň. Maj sa úplne najlepšie. Teším sa, že pôjdeme potom spolu na dovolenku. Ach, prečo nie som aj ja školáčka?“ dodala.

„No, dobre mami, jasné.“

Objali sa v obklopené tisíckami očí, kamier, úsmevov a slov. Veľmi letmo, dlhšie objatie by bolo pre Luciu na tomto mieste neprípustné. V rozpakoch pozerala do zeme, keď sa mama obrátila na odchod. Až po chvíľke zdvihla hlavu a zadívala sa smerom, odkiaľ pred pol hodinou spolu prišli. Maminu drobnú postavu v džínsoch a tričku videla  medzi ostatnými celkom jasne. Na chvíľu zastala, pretože jej do cesty vošiel muž držiaci za ruku malé dieťa, prešiel popred ňu, a ona sa vydala ďalej k východu a stratila sa Lucii z dohľadu. Zdalo sa, že si vymenili úsmevy. Mamu zrazu nevidela, a tak pozerala na muža s dieťaťom, ktorému sa pred chvíľou vyhýbala, kráčal chvíľu akoby k miestu, kde mala skupinka skautov zraz, no potom odbočil šikmo k nástupištiam. Zrazu ňou prebehla vlna údivu a ďalšieho neznámeho pocitu. Dieťa držalo vo voľnej ruke balón, doteraz musel povievať za chrbtom muža, preto si ho nevšimla. Zažmurkala, urobil krok, akoby sa chcela vydať smerom k dvojici,  no zastala. Počula kamarátku, ako sa pýta, čo sa deje.

„Nič,“ povedala, ale nespustila oči zo zmenšujúcej sa dvojice a červeného balónika povievajúceho vo výške mužových ramien.

„Ide sa,“ šťuchla do nej kamarátka.

Balóniková story sa týmto skončila. Mama sa k veľkému upratovaniu nedostala, podohadovala sa s kamarátkami, na ktoré nemala cez rok čas, na plavárni bývalo podvečer prázdno, a zašla ta až tri razy. Týždeň ubehol ako voda. Obsah Luciinej dolnej zásuvky zostal po celé leto nedotknutý.

Leto, kedy sa zo všetkých troch práve ona zmenila najviac, vraveli všetci, čo ju dobre poznali.

 

 

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.